Mám rád “akcie”, kde môžem byť alebo slúžiť s priateľmi. Napriek tomu, že som na nich nastavený dávať a byť tu pre druhých, tak ak sú tam aj moji priatelia, je to o polovicu ľahšie a ešte mám z toho väčšiu radosť. Cez spoločný čas s nimi som naplnený a obohatený. Je však samozrejmé, že hoci čas hodnotím ako vydarený, príde po ňom únava a ja myslím na to, ako si potom dobre oddýchnem. Všetkým zakývam a rozlúčime sa. Rozmýšľam, čo so zvyškom dňa a ako si konečne užijem, že som sám.  A bác! Namiesto vytúženej samoty príde osamelosť.  Ale osamelosť si až tak užiť neviem. Zrazu mi chýba blízkosť. V tej chvíli si opakujem známu otázku: “Kto ostáva, keď všetci odídu?” 

Utekám do kaplnky alebo si sadám na zem opretý o skriňu v mojej izbe. Po rokoch kráčania s Ježišom, viem, že je to On. No, Ježiš – záchranca, mi v osamelosti nestačí. Verím, že Ježiš je a bude so mnou po všetky dni. Veď logicky, keď si položím otázku: “Kto ostáva, keď všetci odídu?”, tak ostať môže len ten, ktorý tu už je a bol. Aj uprostred stretnutia s mojimi priateľmi a je aj sprievodcom pri napĺňaní môjho denného harmonogramu. Uvedomujem si Božiu  prítomnosť. Nechám doznieť čo sa deje v mojej mysli a srdci pred Ním vo svetle Jeho pohľadu. V tichu vyznávam: “Pretože si bol so mnou dnes, verím, že budeš aj zajtra a ja nechcem ísť sám. Ty si tu. Si so mnou. Si prítomný.”

Ako si ty odpovieš na otázku: “Kto ostáva, keď všetci odídu?”

Skús povedať v modlitbe Pánu Ježišovi, ako si sa ty dnes videl, čo sa dialo a aký si mal deň.

Skús sa opýtať Ježiša, ako tieto situácie videl On, ako videl teba, čo ti hovorí?