12. nedeľa v cezročnom období

1. čítanie

Žalm

2. čítanie

evanjelium

Zach 12, 10-11; 13, 1
Ž 63, 2. 3-4. 5-6. 8-9
Gal 3,26-29
Lk 9, 18-24

Cirkev tento rok číta Evanjelium podľa Lukáša a v texte tejto nedele sa dostávame k momentu prechodu, kde sa ťažisko evanjelia začína presúvať smerom k prichádzajúcemu Kristovmu umučenia a smrti. Hoci jeho utrpenie bude smutné, paradoxne bude slúžiť ako zdroj životodarnej „vody“, o ktorej hovoria ďalšie čítania.

1. čítanie

Zach 12, 10-11; 13, 1

Toto hovorí Pán: „Na Dávidov dom a na obyvateľov Jeruzalema vylejem ducha milosti a pokorných prosieb a budú hľadieť na mňa. A nad tým, ktorého prebodli, budú nariekať, ako sa narieka nad jediným synom, a žialiť nad ním, ako sa žiali nad prvorodeným.

V ten deň bude v Jeruzaleme veľký nárek, podobný náreku v Adadremmone na mageddskej pláni.

V ten deň bude otvorený prameň pre Dávidov dom a obyvateľov Jeruzalema na očistenie od hriechov a od nečistoty.“

Kniha proroka Zachariáša sa dá rozdeliť na dve hlavné časti (Zach 1–8 a Zach 9–14). Ako niekoľko ďalších starozákonných prorockých knihy, druhá polovica (Zach 9–14) je venovaná víziám o konečnom obnovení Jeruzalema a Božieho ľudu. Zachariáš 9–14 je nesmierne tajuplný. Často je veľmi ťažké identifikovať, či mal prorok v úmysle opísať udalosti v svojom vlastnom čase alebo v budúcnosti. Toto je určite prípad proroctva čítaného pri tejto nedeľnej omši.

Je ťažké určiť, čo chcel prorok oznámiť svojmu pôvodnému publiku. Kto je ten, „koho prebodli“ a nad ktorým „nariekajú ako… nad jediným synom“? Núkajú sa rôzne vysvetlenia. Podľa mňa (Johna Bergsmu, pozn. prekl.) najpravdepodobnejším vysvetlením je, že náš text nejakým spôsobom odkazuje na smrť Joziáša, „prvorodeného syna“ Dávidovho rodu, ktorého smrť z rúk faraónových vojakov vo veľkej bitke na rovine Megiddo v roku 609 pred Kristom predstavovalo jednu z najtraumatickejších udalostí v dejinách Božieho ľudu.

Joziáš bol veľký náboženský reformátor, ktorý po polstoročí pohanstva pod patronátom svojho otca, kráľa Manassesa, obnovil uctievanie Pána medzi ľudom Judska. Bol tiež schopným kráľom, ktorý zvýšil vojenskú a politickú silu Judska až na takú úroveň, že v roku 609 pred Kristom bol dostatočne sebavedomý, aby sa o pokúsil o to, čo predtým neriskoval žiadny judský kráľ: priamu konfrontáciu s egyptskou armádou.

Slabnúce ríše Egypta a Asýrie sa predtým spojili proti rastúcej hrozbe Babylonu na východe. Joziáš sa spojil s Babylonom. Keď faraón pochodoval po pobrežnej nížine Izraela na sever, aby sa spojili s Asýriou, Joziáš sa ho pokúsil zastaviť na rovine Megiddo. Zlyhal a bol smrteľne zranený lukostrelcami. Dávidovská dynastia sa nikdy úplne nezotavila z tejto katastrofálnej udalosti. Údolie Megiddo už navždy symbolizovalo katastrofický konflikt medzi Božím ľudom a ich nepriateľom. Tak je v Knihe zjavenia „Armageddon“ (z “har Megiddo”, „kopec Megiddo“, teda lokalita pevnosti, ktorá strážila južný koniec údolia) dejiskom Poslednej bitky.

Zatiaľ čo sa zdá, že Zachariáš 12–13 je odkazom na budúcu rekapituláciu žalostných okolností smrti kráľa Joziáša, táto pasáž sa stáva teologicky vysvetliteľnou len vo svetle Kristovho umučenia a smrti. V udalostiach Turíc (Sk 2) sa Duch Boží vylieva v Jeruzaleme, v Dávidovom meste, a tým, ktorí počúvajú kázanie apoštolov, „bolesť… prenikla srdce“ výčitkou, že tolerovali prebodnutie Syna Dávidovho (Sk 2, 36–37). Potom je tritisíc z nich obmytých vo vodách krstu.

Mimochodom, miestom hromadného krstu v Sk 2 takmer určite bol rybník Siloam, ktorý zachytával vody prameňa Gihon, vytekajúceho z boku chrámovej hory. Rybník Siloam bol jedným z mála miest v Jeruzaleme, ktoré malo dosť vody na krst toľkých ľudí. Ale Gihon, plynúci zo strany chrámovej hory, je mysticky spojený s „prameňom“ krvi a vody, ktorý vytiekol na kríži z boku Krista (Jn 19, 34), toho, ktorého telo bolo skutočným chrámom (Jn 2, 20–21). Tento tok z Kristovho boku je znakom toho Ducha Svätého, ktorý k nám prichádza skrze telo Kristovo, telo, ktoré teraz zakúšame vo sviatostiach.

Je darom milosti Ducha Svätého pochopiť, že sme osobne zodpovední za to, že Syn Dávidov bol prebodnutý na kríži. To náš hriech ho tam pribil. Žialiť nad svojimi hriechmi, nad svojou zodpovednosťou za smrť Božieho Syna, je prvým krokom k zmiereniu s Bohom a požehnanému životu: “Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení” (Mt 5, 4). Paradoxne však z rany, ktorú sme mu my uštedrili,  prúdi rieka Božieho milosrdenstva, rieka Ducha Svätého, ktorý nás obmýva sviatosťami, najmä krstom a Eucharistiou.

Responzóriový žalm

Ž 63, 2. 3-4. 5-6. 8-9

R.: Za tebou prahne moja duša, Pane, Bože môj.

Bože, ty si môj Boh, *
už od úsvitu sa viniem k tebe.
Za tebou prahne moja duša, *
za tebou túži moje telo;
ako vyschnutá, pustá zem bez vody, R.

tak ťa túžim uzrieť vo svätyni *
a vidieť tvoju moc a slávu.
Veď tvoja milosť je lepšia než život; *
moje pery budú ťa oslavovať. R.

Celý život ťa chcem velebiť *
a v tvojom mene dvíhať svoje ruky k modlitbe.
Sťa na bohatej hostine sa nasýti moja duša *
a moje ústa ťa budú chváliť jasavými perami. R.

Lebo ty si mi pomáhal *
a pod ochranou tvojich krídel budem plesať.
Moja duša sa vinie k tebe, *
ujímaš sa ma svojou pravicou. R.

Žalm nadväzuje na obraz „prameňa“, ktorý Boh otvorí, aby uspokojil  „Dávidov dom a obyvateľov Jeruzalema”. V Žalme 63 Dávid pomocou silných poetických obrazov hovorí o túžbe svojej duše – aj našich duší – zažiť Boha. Pripomína nám to slávnu vetu sv. Augustína: “Stvoril si nás pre seba, Pane, a nespokojné sú naše srdcia, kým nespočinú v tebe“ (Vyznania I.1.1).

Tento žalm si žiada, aby sa prepájal s Evanjeliom sv. Jána, v ktorom – na naše prekvapenie – zisťujeme, že Boh je „smädný“ po nás! Tak Ježiš žiada o nápoj od Samaritánky (Jn 4) a znova na kríži (Jn 19). Oba razy sú narážkou na Genezis 24, 7, kde bola žiadosť o napojenie znakom, podľa ktorého sa dala identifikovať pravá nevesta pre Izáka. Áno, my žíznime po Bohu a on žízni po nás. Existuje vzájomná túžba. Jediná vec, ktorá bráni v naplnení tejto túžby, sú naše hriechy. Prečo by sme sa ich mali držať?

2. ČÍTANIE

Gal 3, 26-29

Bratia, skrze vieru v Kristovi Ježišovi ste všetci Božími synmi. Lebo všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli. Už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy, lebo vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi. A keď ste Kristovi, ste Abrahámovým potomstvom a podľa prisľúbenia dedičmi.

Krst, o ktorom sa tu zmieňuje sv. Pavol, je uhasením nášho smädu po Bohu vďaka životodarným vodám Ducha Svätého. Potom sme si „obliekli.. Krista“, čo je realita, ktorú kedysi symbolizovalo biele rúcho dané každému dospelému krstencovi pri výstupe z krstnej vody. Krst zakladá duchovnú jednotu, ktorá prekonáva naše rozdiely bez toho, aby ich zmazala. Áno, stále sme muži a ženy a stále máme kultúrne a etnické charakteristiky. Tieto veci nie sú samy o sebe zlé a sú stále prítomné dokonca aj v nebi (Zjv 7, 9). Napriek tomu sme zjednotení v Kristovi. Podieľame sa rovnakou mierou na jeho Duchu. Naše fyzické vlastnosti netvoria prekážku alebo obmedzenie našej skúsenosti s Bohom alebo nášho rastu v svätosti. Keďže Kristus je Syn Abrahámov par excellence (Mt 1, 1), keď sme pokrstení v Krista a stávame sa členmi jeho Tela, sme s ním dedičmi Abraháma. Ten sa stáva naším otcom, keďže sme sa stali údmi jeho Dediča (Ježišom).

Evanjelium

Lk 9, 18-24

Keď sa raz Ježiš osamote modlil a boli s ním učeníci, opýtal sa ich: „Za koho ma pokladajú zástupy?“

Oni mu odpovedali: „Za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní hovoria, že vstal z mŕtvych jeden z dávnych prorokov.“

„A vy ma za koho pokladáte?“, opýtal sa ich.

Odpovedal Peter: „Za Božieho Mesiáša.“

Ale on im dôrazne prikázal, že to nesmú nikomu povedať, a dodal: „Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú, zabijú ho, ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych.“

A všetkým povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho.“

 

Evanjelium podľa Lukáša sa delí zhruba na štyri hlavné časti: príbehy detstva (kap. 1–2), raná služba (kap. 3–8), “rozprávanie z ciest” (kap. 9 – 19) a Veľký týždeň (kap. 20 – 24). Prvá a tretia časť obsahujú väčšinou Lukášov jedinečný materiál. Lk 9, odkiaľ čítame v túto nedeľu, tvorí prechod do „rozprávania z ciest“, ktoré sa tak nazýva preto, že ide o príbeh Ježišovej poslednej cesty do Jeruzalema, počas ktorej je stále zjavnejšia nevyhnutnosť jeho utrpenia a smrti. „Príbeh z ciest“ je ako podobenstvo kresťanského života. Ako je Ježiš na ceste na smrť do Jeruzalema, aj každý z nás je na ceste k vlastnej fyzickej smrti, ceste, ktorá zahŕňa utrpenie a obetu, ak sa chceme podieľať na Božej sláve v budúcom živote.

Náš úryvok sa delí na dva celky: na otázku o Ježišovej identite a na pravdu o Ježišovom poslaní. Ježiš sa pýta učeníkov, ako ho vnímajú ľudia a ako sa naňho pozerajú samotní učeníci. Peter hovorí za všetkých Dvanástich: Ty si “Boží Mesiáš“. “Kristus” je prekladom hebrejského Mešiach (t. j. „Mesiáš“), „pomazaný olejom“ alebo „Pomazaný“. „Boží pomazaný“ sa vzťahuje k židovskej viere v postavu spasiteľa, ktorá by spájala všetky „pomazané“ úlohy (kráľ, kňaz a prorok) do jednej a definitívnym spôsobom vyslobodila ľud Izraela.

Niekto by sa mohol opýtať, prečo Ježiš „karhá“ učeníkov za to, čo povedali? Grécke slovo epitimao má pravdepodobne význam „varovať alebo obviniť slávnostným a/alebo prísnym spôsobom.“ Väčšina ľudí si myslela, že Boží Kristus bude politická postava s nadprirodzenou mocou, víťazný kráľ, ktorý nadprirodzene zabíja svojich nepriateľov. Ježiš nechce propagovať tento imidž, pretože by tiež priťahoval veľa a nesprávnej pozornosti a odvádzal pozornosť od jeho skutočného poslania.

Ježiš okamžite definoval, aký druhom „Božieho Krista“ je. On je „Kristus“, ktorý bude veľmi trpieť, zomrie a bude vyzdvihnutý. A všetci, ktorí prídu po ňom, musia byť pripravení pretrpieť rovnaký osud. Byť nasledovníkom Ježiša Nazaretského znamená niečo ako mať “posledné želanie“: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma.”

Už sme si tak zvykli na frázu „vziať si jeho kríž“, že nás to už nešokuje. Ale ukrižovanie bolo hroznou formou popravy v prvom storočí nášho letopočtu, ktorá desila a traumatizovala  národy Rímskej ríše. Bola tak mučivou, že niektorí rímski rečníci trvali na tom, že sa nepatrí ani spomínať ukrižovanie za prítomnosti slušných občanov. Moderným ekvivalentom by bolo elektrické kreslo: „Ak chce niekto ísť za mnou, nech si denne sadá do svojho elektrického kresla.“ Ale elektrické kreslo je mierne v porovnaní s krížom. Jediní, kto niesol kríž, boli odsúdení zločinci na ceste na popravu. Takže slová nášho Pána naznačujú, že tí, ktorí ho budú nasledovať po ceste učeníctva, sa už museli zmieriť s vyhliadkami na vlastnú smrť.

Vidíme teda, že Ježiš nebol iba učiteľom alebo filozofom ponúkajúcim lekcie výmenou za školné. Ježiš otvorene volá svojich učeníkov zaviazať sa mu až na smrť a sľubuje, že takéto sebazaprenie je v skutočnosti cestou k večnému životu.

Komentár sv. Jána Pavla II vo Veritatis splendor 89:

Kristovo svedectvo je prameňom, príkladom a bohatstvom, z ktorých čerpá svedectvo učeníka povolaného kráčať tou istou cestou: “Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma” (Lk 9,23). V zhode s radikálnymi príkazmi evanjelia môže láska priviesť veriaceho ku krajnému svedectvu mučeníctva. Pavol, ktorý bez prestania nasleduje Ježiša umierajúceho na kríži, píše Efezanom: “Napodobňujte Boha ako milované deti a žite v láske tak, ako aj Kristus miluje nás a vydal seba samého Bohu za nás ako dar a obetu ľúbeznej vône!” (Ef 5,1-2).

Ako ďaleko sme od tohto radikálneho učeníctva dnes, keď dávať čo i len desatinu svojho príjmu na podporu Cirkvi a jej poslania sa považuje za „radikalizmus” a vyhadzovanie antikoncepčných prostriedkov za nemysliteľné. Nech nám Pán pomáha, keď nastane skutočné prenasledovanie!