Palmová (kvetná) nedeľa | nedeľa utrpenia pána

1. čítanie

Žalm

2. čítanie

evanjelium

Izaiáš 50, 4-7
Žalm 22, 8–9. 17–18a. 19–20. 23-24
Filipanom 2, 6-11
Lukáš 22, 14–23, 56

Prečo musí Mesiáš zomrieť?

Napriek zopár tajomným prorockým textom, ktoré akoby naznačovali takúto možnosť, predstava, že by Mesiáš prišiel a následne bol zabitý, bola pre väčšinu Židov prvého storočia úplne absurdná.

A predsa prvotní kresťania boli na základe učenia samotného Ježiša z Nazareta o sebe samom presvedčení, že táto totálne absurdná možnosť bola v skutočnosti predpovedaná, len bolo potrebné mať oči a uši, aby ju človek našiel v Písmach Izraela.

Čítania na sv. omšu nám ponúkajú dve z najdojímavejších proroctiev o trpiacom Mesiášovi.

1. čítanie

Iz 50, 4-7

Pán, Boh, mi dal jazyk učeníka, aby som vedel milým slovom posilniť unaveného.

Každé ráno prebúdza môj sluch, aby som počúval ako učeník. Pán, Boh, mi otvoril ucho. A ja som neodporoval, nazad som neustúpil.

Svoj chrbát som nastavil tým, čo bili, a svoje líca tým, čo trhali. Tvár som si nezakryl pred potupou a slinou.

Pán, Boh, mi pomáha, preto nebudem zahanbený. On zatvrdil moju tvár sťa kremeň a viem, že sa nezahanbím.

Toto čítanie je jedným z niekoľkých záhadných “Piesní o Služobníkovi”, charakteristických pre druhú časť Knihy proroka Izaiáša (Iz 40–66). Prikláňam sa k názoru židovského profesora Benjamina Sommera, ktorý túto časť vníma ako jeden literárny celok. V týchto “piesňach” či skôr poémach sa hovorí o tajomnom “Služobníkovi” Pána, a to striedavo v prvej, druhej aj tretej osobe.

Iz 50, 4–7 zaznieva ako výpoveď samotného Služobníka, ktorý hovorí, ako bude prenasledovaný: “Svoj chrbát som nastavil tým, čo bili, a svoje líca tým, čo trhali.” Predsa však je presvedčený, že Boh ho obráni: “On zatvrdil moju tvár sťa kremeň a viem, že sa nezahanbím.”

Naša pasáž je tou kratšou z dvoch u Izaiáša, kde sa hovorí o Služobníkovom utrpení. Druhou, známejšou a dlhšou, je Iz 52, 13–53, 12, ktorú si Cirkev rezervuje na liturgiu Veľkého piatku.

Na oba úryvky by sme mohli vzťahovať otázku etiópskeho eunucha zo Sk 8, 34: “…o kom to prorok hovorí? O sebe, či o niekom inom?”

Je to záhada. Tradične sa tento úsek chápe ako dielo Izaiáša, proroka Jeruzalema. Avšak nie je nám známe, že by bol Izaiáš takto fyzicky prenasledovaný. Moderná biblická kritika delí Izaiáša minimálne na tri hlavné časti, ktoré napísali rôzni autori a redigovali mnohí anonymní “redaktori” alebo editori. Iz 50 sa pripisuje hypotetickému exilovému “deuteroIzaiášovi” (“druhému Izaiášovi”), o osobnom živote či pôsobení ktorého sa však nič nevie, s výnimkou špekulácií, založených na samotnom texte proroctiev.

Nasledovníci Ježiša Nazaretského boli presvedčení, že tieto texty hovoria o ňom, ba že proroctvá v izraelských Písmach dávajú zmysel a sú jasné len vtedy, keď sa na nich pozeráme vo svetle života, smrti a zmŕtvychvstania tohto Ježiša, ktorý bol a je pomazaným Služobníkom.

Responzóriový žalm

Ž 22, 8-9. 17-18a. 19-20. 23-24

R.: Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?

Vysmievajú sa mi všetci, čo ma vidia, *
vykrúcajú ústa a potriasajú hlavou.
„Úfal v Pána, nech ho vyslobodí, *
nech ho zachráni, ako ho má rád.“ R.
Obkľučuje ma svorka psov, *
obstupuje ma tlupa zlosynov.
Prebodli mi ruky a nohy, *
môžem si spočítať všetky svoje kosti. R.
Delia si moje šaty *
a o môj odev hádžu lós.
Ale ty, Pane, nevzďaľuj sa odo mňa, *
ty, moja sila, ponáhľaj sa mi na pomoc. R.
Tvoje meno chcem zvestovať svojim bratom *
a uprostred zhromaždenia chcem ťa velebiť.
Chváľte Pána, vy, ktorí sa ho bojíte, †
oslavujte ho, všetci Jakubovi potomci. *
Nech majú pred ním bázeň všetky pokolenia Izraelove. R.

Tento responzóriový žalm je zrejme najdramatickejším z celého žaltára a vždy sa pokladal za proroctvo o umučení. Doslovné vyjadrenia Starého zákona (napríklad o zasľúbenej zemi) nadobúdajú podľa kresťanskej interpretácie v Novom zákone obrazné naplnenie (“zasľúbená zem” znamená nebo). V istých prípadoch je však tento systém opačný a príkladom je aj žalm 22.

Žalmista (podľa tradície Dávid) na určitých miestach opisuje svoje trápenie slovami, ktoré môžu byť iba metaforou alebo zveličením: “Rozlievam sa sťa voda, uvoľňujú sa vo mne všetky kĺby“, “Prebodli mi ruky a nohy, môžem si spočítať všetky svoje kosti.”

Nevieme o žiadnej situácii, v ktorej by sa toto doslovne dialo Dávidovi alebo inej starozákonnej postave. Žalmista teda emotívne nadsadzuje svoje utrpenie. Avšak predsa len sú naplnené doslova, a to v Kristovi. Takto nám Boh veľkými písmenami píše o svojej zhovievavosti, aby sme pochopili.

Ďalším príkladom Božej blahosklonnosti je aj dnešné Evanjelium.

Zachariáš 9, 9 hovorí o Mesiášovi, ktorý príde do Jeruzalema na “oslovi, na osliatku, mláďati oslice.” Samo o sebe je to jednoduchý hebrejský poetický paralelizmus, ktorým sa myslí jediné zviera. No ako je jasné z Matúšovho evanjelia k procesii Kvetnej nedele, Ježiš žiada od učeníkov, aby mu zohnali oslicu a jej mláďa, aby si naň sadol. V istom zmysle bolo jeho úmyslom, aby proroctvo naplnil do písmena, ba priam “prehnane”, aby davy okolo neho pochopili, o čo ide. “Aké divné! Načo sú mu dva somáre? Aha, chápem!”

Späť k žalmu 22: je to jeden z najcelistvejších “toda” žalmov  celého žaltára.

Toda znamená “vďaku” alebo “chválu,” ale tiež “obetu chvály”, ktorú nariadil Mojžiš v Knihe Levitikus 7, 11–15. Bol to typ zvieracej obety, ktorá sa neponúkala ako náhrada za hriechy, ale z vďaky za nejaký skutok záchrany, ktorý Pán vykonal pre toho, ktorý obetu prinášal. O význame “toda” pre žalmy napísal skvelé dielo Hartmut Gese, po ňom Joseph Ratzinger a vynikajúco zhrnul Michael Barber.

Toda bola slávnostná obeta, ktorá sa prinášala ako súčasť prežívania cyklických skúseností, ktoré (1) začínali ťažkou situáciou, (2) preto ste volali k Bohu, (3) prisahali ste, že priniesiete obetu “toda”, ak vás Boh zachráni, (4) Boh vás vyslyšal, (5) splnili ste svoju prísahu a priniesli “toda” v chráme, (6) s rodinou a priateľmi ste mali oslavu, kde sa jedlo mäso zo spomenutej obete a všetok chlieb, ktorý k tomu prináležal, a (7) verejne ste vydali svedectvo o Božej záchrane pred všetkými zhromaždenými v chráme.

Je zaujímavé, že ak by sme brali do úvahy kategórie obiet v Knihe Levitikus 1–7, Pascha by patrila medzi obety toda. Tie sa významne viažu aj k žaltáru, pretože sa zdá, že mnohé žalmy vznikali k vyššie opísanému celému cyklu toda alebo k jeho časti. Medzi dôležité “toda” žalmy patrí (môj obľúbený) Žalm 116, Žalmy 50, 56, 100 a niekoľko iných, vrátane toho zrejme najcelistvejšieho, dnešného žalmu 22.

Ježiš cituje 22. žalm z kríža. Takzvaný “výkrik opustenosti,” (“Bože môj, Bože môj…”) je prvým veršom tohto žalmu. Interpretácia tohto jeho zvolania sa podľa mňa niekedy teologicky preháňa, akoby naznačovala, že Ježiš sa cítil úplne oddelený od Otca alebo akoby stratil blažené nazeranie naňho. Nepopieram, že Pánovo utrpenie bolo extrémne a je nám ťažko pochopiteľné, ale tento výkrik nedokazuje, že by stratil blažené nazeranie alebo zažíval extrémne oddelenie od Otca.

V dávnych dobách sa žalmy skoro určite nerozoznávali podľa ich súčasného číslovania, pretože jeho systém sa v rôznych vydaniach žaltára líši (napríklad, kumránske žalmy 1Q). Žalmy sa zrejme pomenovávali na základe prvého verša—podobné je to aj v tradičnom židovskom názvosloví pre biblické knihy, kde sa používajú prvé slová (a v katolíckej tradícii sa takto označujú pápežské dokumenty).

Takže keď v dnešnom Evanjeliu Ježiš z kríža volá “Bože môj, Bože môj…”, je to v skutočnosti odkaz na celý Žalm 22, vo svetle ktorého sú ľudia, postávajúci okolo, pozvaní interpretovať aktuálne dianie.

Toto majme na pamäti, keď preskočíme k ďalším slovám 22. žalmu, tým viac ku koncu:

Tvoje meno chcem zvestovať svojim bratom 

a uprostred zhromaždenia chcem ťa velebiť. 

Chváľte Pána, vy, ktorí sa ho bojíte, 

oslavujte ho, všetci Jakubovi potomci. 

Nech majú pred ním bázeň všetky pokolenia Izraelove!” (v. 23–24)

“Zhromaždenie”, o ktorom sa tu hovorí, je v hebrejčine “qahal”, v gréčtine “ekklesia”, po slovensky Cirkev. Ide tu o mystické proroctvo oslavy Boha v Cirkvi, ktorá ho bude navždy chváliť za spásu, ktorú dosiahol vďaka svojmu mesiánskemu Služobníkovi.

Škoda, že dnešný responzóriový žalm cituje iba isté verše, pretože vo veršoch 22, 22–31 sa spomína množstvo iných vecí, vrátane “chudobných”, ktorí sa najedia a budú nasýtení (v. 26; eucharistická typológia) a budúcich pokolení, ktoré sa budú klaňať Pánovi (v. 30–31; teda odovzdávanie viery ďalším generáciám).

Potom si položte otázku: “Vedel Ježiš, ako sa končí tento žalm?”

Som presvedčený, že áno. Hoci prechádzal agóniou na kríži, vedel aj to, že to je cesta k víťazstvu (pozri Mk 8, 31; 9, 31; 10, 34; 14, 58; 15,29).

2. ČÍTANIE

Flp 2, 6-11

Ježiš Kristus, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.

Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: „Ježiš Kristus je Pán!“ na slávu Boha Otca.

Tento známy úryvok, “Hymnus na Krista” — o ktorom sa mnohí domnievajú, že bol ranokresťanským hymnom alebo vyznaním viery, ktoré sv. Pavol cituje — je akoby náčrtom celého Evanjelia. Ježiš sa “nepridŕžal… svojej rovnosti s Bohom”, kde sa používa grécke slovo “harpagmon”, ktorého základom je harpazo, “schmatnúť alebo zmocniť sa, často rýchlo alebo násilím.” Ježiš je tak protikladom ku grécko-rímskemu mýtickému hrdinovi Prometeovi, ktorý vystúpil do ríše bohov a “zmocnil sa” ohňa, aby ho doniesol ľuďom v úsilí získať rovnosť s božstvami. Prometeus je večným symbolom vzbury voči Bohu či bohom, svetonázoru, ktorý vníma božské ako to, čo stojí v opozícii alebo aspoň obmedzuje človeka. Podľa tohto náhľadu sa ľudstvo oslobodí a dôjde k naplneniu na úkor božského; Božia vláda sa musí obmedziť preto, aby mohlo nastať kráľovstvo človeka. Tento duch je naďalej živý aj v našej dobe, v hnutí novoateizmu (so svojím hlavným vydavateľom, Prometheus Books), ktoré je skôr mizoteistickou kultúrnou silou (nenávidiacou Boha) než ateistickou (bezbožnou).

Ježiš, v protive k Prometeovi, nevníma vzťah medzi Bohom a človekom ako antagonistický, v ktorom je nutné božstvu násilím “uchmatnúť” božskú prirodzenosť. Ježiš sa “vyprázdňuje” od slávy svojho božstva, aby zostúpil do stavu tvora, “otroka”. Ukrižovanie bolo formou popravy, vyhradenej pre otrokov; občanov nebolo možné ukrižovať. Tým, že Ježiš na seba vzal ľudskú prirodzenosť, prijíma smrť otrokov: “až … smrť na kríži.” Paradoxne však tento veľký akt sebadarujúcej lásky ukazuje Ježišovu a Božiu slávu. Boh, ktorý sa takto dokáže vzdať samého seba z lásky, je naozaj väčší, láskavejší a hodnejší úcty než taký, ktorý by sa nedokázal rozdávať.

Kríž je slávou nášho Boha. Preto Boh Otec dáva Ježišovi “meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí”.

Sv. Pavol tu pravdepodobne má na mysli starobylý rituál Dňa zmierenia (Yom Kippur), pri ktorom  podľa Mišny (ústnej tradície judaizmu, pozn. prekl.) veľkňaz vykonal zmierenie za Izrael, vyšiel zo svätyne svätých a nad zhromaždenými veriacimi vyslovil kňazské požehnanie z Knihy Numeri 6. Toto bol (podľa všetkého) jediný deň v roku, keď sa Božie meno JHVH vyslovovalo nahlas, pričom zhromaždenie zakaždým padlo na zem v hlbokej poklone. Meno “Ježiš” je teraz dedičom slávy božského mena JHVH. V tomto mene teraz nachádzame spásu. Tak v katolíckej tradícii skláňame hlavu pri mene Ježiš a slávime sviatok Najsvätejšieho mena Ježiš (3. januára), pri ktorom je dnešný text voliteľným druhým čítaním.

Na rozdiel od novoateistov Ježiš ani jeho učeníci nepokladajú božsko-ľudský vzťah za nepriateľstvo, kde je treba niečo od druhého “uchmatnúť”, ale vzťah spoločenstva, lásky a sebadarovania. Ľudské nie je povýšené na úkor božského; sú povýšené spolu. Boh a človek sa navzájom oslavujú prostredníctvom výmeny lásky. Ľudia sa stávajú viac ľuďmi, keď sú božskejší. Zbožštenie je aj poľudštením.

Evanjelium

Lk 22, 14-23, 56

Keď prišla hodina, zasadol za stôl a apoštoli s ním. Tu im povedal: „Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka skôr, ako budem trpieť. Lebo hovorím vám: Už ho nebudem jesť, kým sa nenaplní v Božom kráľovstve.“ Vzal kalich, vzdával vďaky a povedal: „Vezmite ho a rozdeľte si ho medzi sebou. Lebo hovorím vám: Odteraz už nebudem piť z plodu viniča, kým nepríde Božie kráľovstvo.“ Potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im, hovoriac: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku.“ Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás. A hľa, ruka môjho zradcu je so mnou na stole. Syn človeka síce ide, ako je určené, ale beda človeku, ktorý ho zrádza!“ A oni sa začali jeden druhého vypytovať, kto z nich by to mohol urobiť.

 

Lukáš nám podáva najdlhšie a najpodrobnejšie správy o Poslednej večeri, súde a ukrižovaní, vrátane niekoľkých podrobností, ktoré tvoria historické pozadie vývinu týchto udalosti. Okrem toho, prekvapivo pri autorovi, ktorý sa často považuje za pohana a píše idiomatickou gréčtinou, Lukáš zahŕňa materiál, ktorý je hlboko zakorenený v judaizme tej doby a v teológii Starého zákona. Ja z tohto dôvodu zvyčajne používam Lukášov opis Poslednej večere napríklad pri vyučovaní biblickej teológie a náuky o Eucharistii. V každom prípade si pri ňom všimneme nasledovné:

  • Lukáš, a potvrdzuje to aj sv. Pavol (1Kor 11, 25), zaznamenáva slová nášho Pána pri Poslednej večeri ako: „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi.” Fráza „nová zmluva“ sa vyskytuje v Starom zákone iba raz, a to vo veľmi dôležitom Jeremiášovom výroku, Jer 31, 31–34. Vyslovením slov o „novej zmluve“ Ježiš robí jasné prepojenie s Jeremiášom a naznačuje, že teraz sa uzatvára predpovedaná „nová zmluva“ s celým Izraelom a Júdom. „Starú zmluvu“ uzavrel Mojžiš prostredníctvom krvi baránkov a kozlov na hore Sinaj s dvanástimi kmeňmi (Ex 24, 1–8). „Novú zmluvu“ uzavrel Ježiš prostredníctvom svojej vlastnej krvi na vrchu Sion s dvanástimi apoštolmi.

Ale to, čo Ježiš robí vo večeradle, je rovnako ohromujúce ako to, čo urobil Mojžiš na Sinaji. Tiež by sme nemali prehliadnuť, čo je to, čo Ježiš označuje ako „novú zmluvu“: “Tento kalich… v mojej krvi,“ čo v gréčtine znamená „tento kalich, pozostávajúci z mojej krvi“. Inými slovami, novou zmluvou je jednoducho eucharistická krv Pána. Môžeme si byť istí, že to isté platí aj o spôsobe tela. Ale podstatné je: Eucharistia je nová zmluva. Zmluva je rozšírenie príbuzenstva prísahou. Preto nemôže byť lepší rituál prísahy, ako dať iným vlastné telo a krv, pretože „ste to, čo jete“ a tak sa stávate telom a krvou tvorcu zmluvy. Eucharistia dokonale symbolizuje a aktualizuje význam novej zmluvy, ktorou sa stávame synmi a dcérami Božími.

  • Lukáš zaznamenáva, že vypukol spor o to, kto je najväčší. Bolo to prirodzené, pretože zo zvitkov od Mŕtveho mora vieme, že pri tomto druhu židovských rituálnych jedál sa očakávalo, že muži budú sedieť podľa hodnosti a seniority v komunite, ale Ježiš nedal jasne najavo ich postavenie. Toto sa stáva pre Ježiša príležitosťou, aby učil o kresťanskom vodcovstve: „Kto je medzi vami najväčší, nech je ako najmenší a vodca ako služobník.”
  • Ježiš pri večeri doslova hovorí apoštolom: „Zazmluvňujem vám kráľovstvo, ako mi ho môj Otec zazmluvnil, aby ste jedli a pili pri mojom stole v mojom kráľovstve, sedeli na trónoch a súdili dvanásť kmeňov Izraela“. Žiadny anglický (ani slovenský, pozn. prekl.) preklad to nevyjadruje doslovne, ale myšlienka „zazmluvnenia“ kráľovstva siaha až ku kráľovstvu Dávidovmu, ktoré bolo ustanovené na základe zmluvy (2 Sam 5, 1–3; Ž 89, 3.28.34). Ježiš, Syn Dávidov, udeľuje apoštolom správu nad svojím kráľovstvom prostredníctvom eucharistickej zmluvy.

Výsadou tohto kráľovstva je predovšetkým ich vlastné spoločenstvo s Bohom prostredníctvom sviatostí: „aby ste jedli a pili pri mojom stole v mojom kráľovstve“ – to je slávenie Eucharistie.  Ale budú aj „sedieť na trónoch a súdiť dvanásť kmeňov“ – toto je Cirkev, nový Izrael, postavená na nich ako na základoch (Ef 2, 20; Zjv 21, 14). Nad týmto „Božím Izraelom“ (Gal 6, 16) vládnu už v Knihe Skutkov a ich nástupcovia budú sedieť na trónoch zvaných “katedra” a naďalej vládnuť každému miestnemu „kmeňu“ (t. j. diecéze) v celej histórii ľudstva.

  • Len Lukáš spomína, že Satan si vyžiadal konkrétne Petra, ale že Ježiš sa modlil, aby jeho viera nezlyhala a aby sa obrátil a posilňoval svojich bratov. Tieto riadky majú veľa spoločného s teológiou pápežstva, nástupcu Petra, ktorý ako Peter niekedy zlyhá a zradí Ježiša, ale vždy sa nakoniec postaví späť na nohy a potom posilní svojich bratov. Tak sa to deje v priebehu celých vekov. 
  • Lukáš spomína pot „ako kvapky krvi“ padajúce na zem. Nie sme si istí, čo presne to znamená, ale Lukáš v celom evanjeliu zdôrazňuje modlitbu nášho Pána a tu vykresľuje scénu v Getsemanskej záhrade ako predohru ku Kalvárii. Boj s pokušením sa nebojoval na kríži, ale už v záhrade. Niekedy je modlitba mučivá a zažívame v nej boj, zápas a utrpenie. Ježiš pred nami vydláždil cestu v modlitbe a sám zažil túto agóniu.
  • Len Lukáš spomína, že Pilát zistil, že Ježiš je Galilejčan a poslal ho k „Herodesovi“. Toto bol Herodes Antipas, syn Herodesa Veľkého od jeho samaritánskej manželky/konkubíny Maltake, ktorému sa – na rozdiel od niekoľkých jeho schopnejších bratov – podarilo vyhnúť poprave rukami ich paranoidného a schizofrenického otca a ktorý dostal malú časť kráľovstva pozostávajúceho z nesúvislých území Galilei a Zajordánskej oblasti Perea, kde vládol s titulom „tetrarcha“ („vládca štvrtiny“ alebo „vládca štvrtej úrovne“). Evanjeliá však naznačujú, že bol hovorovo nazývaný „kráľ“, pravdepodobne zo slušnosti, keďže bol synom a dedičom kráľovskej hodnosti.

Bol to Herodes Antipas, ktorý dal popraviť Jána Krstiteľa a bál sa, že Ježiš je Ján Krstiteľ, ktorý vstal z mŕtvych. Je zvedavý na Ježiša a snaží sa ho vyprovokovať, aby vykonal znamenie, ale keď mu Ježiš neurobí po vôli, Herodes prejde na odpornú a hrubú nôtu. Tak zastupuje tých, ktorí neprichádzajú za Ježišom hľadať pravdu, ale zábavu alebo rozptýlenie pre svoju nečinnú zvedavosť. Mnohí teológovia a náboženskí učenci sú „Herodesovia“, ktorí skúmajú Ježiša zo zvedavosti, ale nikdy sa neobrátia a zneužívajú Pána aj jeho opravdivých nasledovníkov.

  • Len Lukáš zaznamenáva Ježišove slová jeruzalemským ženám: „Neplačte nado mnou; ale plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi.” Zhruba do tridsiatich rokov sa začne vojna proti Rímu, ktorá prinesie neuveriteľnú skazu židovského národa a najmä Jeruzalema s miliónmi židovských žien a detí, zomierajúcich rukami rímskych vojakov alebo židovských teroristov, od hladu, chorôb, mučením, kanibalizmom alebo samovraždou. Tí, ktorí prežili, skončili v otroctve. Ježiš toto trápenie predvída a snaží sa pred ním ženy varovať dokonca aj uprostred vlastného utrpenia.
  • Len Lukáš spomína „dobrého zločinca“, ktorého tradícia nazýva “Dizmas.” Ten prosí Pána: „Spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva“ a dostane odpoveď: „Dnes budeš so mnou v raji.” Toto bolo vždy vnímané ako paradigma obrátenia sa na „smrteľnej posteli“ a poučenie, že kým dýchame, nikdy nie je neskoro na pokánie a prijatie spasenia. Dizmasov prípad možno považovať za krst túžby a/alebo krstu krvi. Na niekoho „pamätať“ má v Starom zákone bohatú zmluvnú asociácie. Všetci chceme, aby na nás Boh „pamätal“, čo v biblickom jazyku znamená pripomenúť si zmluvné záväzky voči nám a konať takým spôsobom, aby boli splnené a zachránili nás od všetkého, čo ohrozuje náš pokoj a blahobyt.
  • Len Lukáš zaznamenáva Ježišove slová: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.” Mnohí prehliadajú, že ide o prispôsobený citát z žalmu toda, Žalmu 31, 6. Celý žalm sa dá vzťahovať na Ježišovu skúsenosť na kríži a žalm — ako aj ďalší žalm toda, ktorý Ježiš cituje z kríža, Žalm 22 – sa pre trpiaceho žalmistu končí víťazstvom a spásou. Rozdiel je v tom, že žalm hovorí  „Boh“ a „Pán“, ale Ježiš hovorí „Otče“. U Lukáša vidíme, že Ježiš zostáva v dôvernom vzťahu so svojím Otcom až do svojho posledného dychu. Toto platí o všetkých evanjeliách, ale Lukáš to hovorí jasnejšie ako ostatní.