Je dôležité vedieť, že Žalm 118 je záverom súboru žalmov (Ž 113 – 118) známych v židovskej tradícii ako „Hallel“ („Chvála“), ktorý sa recitoval (a recituje) počas veľkonočnej liturgie a počas iných sviatkov (napr. Turíce). Keď sa v evanjeliách hovorí o Ježišovi a apoštoloch, ktorí počas Poslednej večere „spievajú chválospev“ (Mt 26, 30; Mk 14, 26), je pravdepodobné, že sa jedná o spev Hallelu, ktorý sa končil žalmom 118.

Je mimoriadne pozoruhodné, keď si pozorne prečítame celý Žalm 118, pamätajúc na to, že Ježišove vlastné pery ho recitovali predtým, ako opustil večeradlo, aby išiel do Getsemanskej záhrady a začal svoje umučenie. Niektoré riadky sú obzvlášť pôsobivé:

 Ja nezomriem, budem žiť
a vyrozprávam skutky Pánove.
Prísne ma Pán potrestal,
no nevydal ma smrti napospas.
Otvorte mi brány spravodlivosti,
vojdem nimi a poďakujem sa Pánovi.
Toto je brána Pánova;
len spravodliví ňou vchádzajú.
Ďakujem ti, že si ma vyslyšal
a že si ma zachránil.
Kameň, čo stavitelia zavrhli,
stal sa kameňom uholným.
To sa stalo na pokyn Pána;
vec v našich očiach obdivuhodná (v. 17–23).

Ako som už spomenul, väčšina žalmov 113 – 118 sú žalmy toda alebo „vďakyvzdania“, čo je žáner žalmu, ktorý vzdáva vďaku Bohu za konkrétny čin oslobodenia. Žalmy toda sa recitovali v chráme ako súčasť obradu toda alebo obety vďakyvzdania, konkrétneho druhu obety, ktorej pravidlá sú podrobne opísané v Levitikus 7, 11–14. Veľkonočný baránok bol považovaný za osobitný druh obety toda, ktorá vzdávala vďaku Bohu za čin vyslobodenia, ktorý nazývame Exodus. Pre kresťanov je Eucharistia (v gréčtine „vďakyvzdanie“!) našou novou Paschou, vzdávajúcou vďaku Bohu za nový exodus, akt vyslobodenia, ktorý vykonal Ježiš vo svojom utrpení, smrti a zmŕtvychvstaní, ktorým nás oslobodzuje od hriechu a vedie nás k večnému životu. Preto je nanajvýš vhodné, aby sme vo veľkonočných liturgiách stále prednášali tento veľký, vrcholný  žalm toda, Žalm 118! 

(Anglický) preklad nevystihuje význam hebrejského slova a pojmu hesed. Toto slovo, ktoré sa najlepšie prekladá ako „zmluvná vernosť“, sa v našich prekladoch prekladá ako „láska“ (napr. „jeho láska je večná“) a „milosrdenstvo“ (ako v „jeho milosrdenstvo trvá naveky“). Ale význam tohto termínu je konkrétnejší ako ktorýkoľvek z týchto prekladov. V tomto žalme vzdávame vďaky za Božiu vernosť jeho zmluvným prísľubom, konkrétne vyjadrenú tým, že nám poslal Ježiša, aby splnil všetky záväzky, ktoré Boh dal v priebehu dejín svojmu ľudu, najmä Abrahámovi a Dávidovi. 

Je pravda, že Boh je láska, ale „láska“, ktorou Boh je, nie je len nejaký druh lásky. Nie je to zamilovanosť, obyčajná náklonnosť alebo dobrosrdečné želanie nášho blaha. Je to láska záväzku, láska charakteristická pre zmluvný vzťah. Tú je nesmierne dôležité osvojiť si v kultúre, kde je myšlienka zmluvného záväzku (t. j. manželstva) zavrhovaná a odmietaná v prospech lásky bez akýchkoľvek „záväzkov“, teda bez čohokoľvek, čo by ma mohlo obťažovať. Táto „láska“ bez záväzku, ktorá je dnes taká populárna, je iba napodobenina, pseudoláska. „Láska“ a „milosrdenstvo“ Boha (hesed JHVH) sa dokazuje v jeho záväzku voči nám, dokonca až po „nepríjemnosť“ vtelenia a kríža.