7. veľkonočná nedeľa

1. čítanie

Žalm

2. čítanie

evanjelium

Sk 7, 55–60
Ž 97, 1–2, 6–7, 9
Zjv 22, 12–14, 16–17, 20
Jn 17, 20–26

Dovoľte mi najprv povedať, že ak máte siedmu veľkonočnú nedeľu, ste požehnaní! Toto je dôležitá nedeľa: vrcholná, posledná nedeľa pred Turícami vo veľkonočnom období. Tí, ktorí tvorili lekcionár Druhého vatikánskeho koncilu, odkladali na tento termín veľmi dôležité čítania, najmä veľkňazskú modlitbu z Evanjelia podľa Jána 17. Táto veľkolepá modlitba je najdlhšou z Ježišových modlitieb a prejavov zaznamenaných v Písme a je vyvrcholením prejavu pri Poslednej večeri (Jn 13–17). V tejto modlitbe náš Pán zjavuje svoje najhlbšie túžby týkajúce sa jeho samého, apoštolov a celej Cirkvi. Jej význam pre kresťanskú teológiu je neoceniteľný. Počas niekoľkých veľkonočných nedieľ sme v liturgii akoby sedeli s apoštolmi a Ježišom vo večeradle pred jeho umučením a počúvali, ako učí o Duchu Svätom. Teraz, v siedmu nedeľu, prichádzame k vyvrcholeniu Ježišovho učenia, v ktorom všetko zhŕňa modlitbou, aby Cirkev navonok i vnútorne napodobňovala dôvernú jednotu samotnej Trojice.

Tí, ktorí navrhli lekcionár Druhého vatikánskeho koncilu, poznali význam tejto modlitby a chceli, aby si ju Boží ľud vypočul každý rok na siedmu veľkonočnú nedeľu. Nanešťastie však väčšina katolíkov v Spojených štátoch nikdy nepočuje toto evanjelium, pretože deň Nanebovstúpenia Pána nahrádza siedmu veľkonočnú nedeľu, čo je v rozpore s koncepciou Lekcionára. Čo už…

V druhom čítaní sme (vo veľkonočnom období, pozn. prekl.) postupovali Zjavením apoštola Jána a jeho záver čítame na tejto sv. omši. Opäť väčšina amerických katolíkov nikdy nepočuje, ako sa Zjavenie končí. V každom prípade, sú aj takí šťastlivci, ktorí môžu zažiť túto časť liturgického roka tak, ako bola určená (upravené pre pomery na Slovensku, pozn. prekl.). Téma týchto čítaní by sa dala zhrnúť slovami “náš nebeský cieľ”, pretože všetky naznačujú konečný Boží zámer s nami ako členmi Cirkvi.

1. čítanie

Sk 7, 55-60

Štefan, plný Ducha Svätého, uprene sa zahľadel na nebo, uvidel Božiu slávu a Ježiša stáť po pravici Boha a povedal: „Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha.“ Strašne vykríkli, zapchávali si uši a všetci sa naňho vrhli. Vyhnali ho za mesto a kameňovali. Svedkovia si odložili šaty k nohám mladého muža, ktorý sa volal Šavol.

Štefana kameňovali a on sa modlil: „Pane Ježišu, prijmi môjho ducha.“

Potom si kľakol a zvolal veľkým hlasom: „Pane, nezapočítaj im tento hriech.“ A len čo to povedal, zomrel.

Vidíme, ako dobre toto čítanie zapadá do liturgického roka. Vo štvrtok sme slávili Nanebovstúpenie Pána, keď Ježiš vystúpil po pravici Otca, aby sa (znova) ujal svojej nebeskej vlády. Teraz, chvíľu pred smrťou, dostal Štefan zvláštnu milosť vidieť nebeskú realitu: vidí vlastne vzkrieseného Krista, „stáť po pravici Boha“.

Prečo „stáť“? Zvyčajný výraz „sedieť po pravici“ (Ž 110, 1 atď.) označuje intronizáciu. V skutočnosti, kým v Novom zákone je asi dvadsať odkazov na „sedenie po pravici“ Boha, toto je jediné miesto, kde je Ježiš zobrazený, ako „stojí“. Ešte raz, prečo? Podľa mňa preto, lebo kráľ vstal zo svojho trónu iba pri tej príležitosti, keď si chcel uctiť osobu, ktorá prichádzala do jeho prítomnosti. Vidíme to v Prvej knihe kráľov 2, 19, kde Šalamún vstáva, aby pozdravil svoju matku, kráľovnú matku, keď vstupovala do trónnej sály. Takže verím, že tu, v Skutkoch 7, Štefan vidí nášho Pána „stáť“, pretože Ježiš vstal zo svojho trónu, aby prejavil česť prvému mučeníkovi, ktorý vstupuje do jeho prítomnosti.

O týždeň budeme sláviť vyliatie Ducha Svätého a Štefan v tomto čítaní je už „naplnený Duchom Svätým“, a to ho vedie bližšie k Ježišovi Kristovi. Je schopný vidieť Ježiša. Vidí vlastne “Božie kráľovstvo“, pretože „ak sa niekto nenarodí znovu [z vody a Ducha], neuzrie Božie kráľovstvo“ (Jn 3, 3.5). Dar Ducha nám umožňuje „vidieť“ duchovnú realitu a tiež sa pripodobniť Ježišovi, ako vidíme na konci čítania. Štefan sa vo svojej smrti pripodobnil Ježišovi, pretože spôsob jeho smrti veľmi pripomína spôsob, akým zomrel Ježiš. Obaja zomierajú s prosbou, aby Boh odpustil ich vrahom (Lk 23, 34; Sk 7, 60). Obaja zomrú odovzdávajúc svojho ducha Bohu (Lk 23, 46; Sk 7, 59). Pretože je plný Ducha Svätého, Štefan môže vidieť Kráľovstvo a konať presne ako Ježiš. To v nás koná Duch.

Responzóriový žalm

Ž 97, 1+2b. 6+7c. 9

R.: Pán kraľuje, Najvyšší na celej zemi.
alebo Aleluja.

Pán kraľuje, jasaj, zem; †
radujte sa, všetky ostrovy. *
Spravodlivosť a právo sú základom jeho trónu. R.

Jeho spravodlivosť ohlasujú nebesia †
a jeho slávu vidia všetky národy. *
Klaňajte sa mu, všetci jeho anjeli. R.

Lebo ty, Pane, si Najvyšší na celej zemi, *
nesmierne prevyšuješ všetky božstvá. R.

Tento žalm je jedným z niekoľkých v IV. knihe žaltára, ktoré oslavujú Pána Boha ako Kráľa nad zemou. V rozprávaní žaltára je I. kniha svedectvom o vzostupe Dávida, II. kniha oslavuje slávu jeho kráľovstva a III. kniha je svedkom úpadku a kolapsu Dávidovho kráľovstva (pozri najmä Ž 89). Zdá sa, že IV. kniha sa odohráva vo vyhnanstve, keď Dávidovo kráľovstvo už neexistovalo. Judský ľud vo vyhnanstve obracia myšlienky na Božie kráľovstvo, ktoré nemožno zničiť. 

V tajomstve Božej prozreteľnosti sa Dávidovo kráľovstvo a Božie kráľovstvo stali jedným skrze Ježiša Krista, zjednotenými v Bohočloveku. V prvom čítaní Štefan videl Krista ustanoveného ako Kráľa nad celou zemou. Teraz náš žalm oslavuje toto Kráľovstvo.

Mohli by sme sa pokojne spýtať: Ak Ježiš vládne, prečo potom nechal Štefana zomrieť? A ďalej: Prečo nechal ISIS, aby zabíjali kresťanov, a prečo nechal protikresťanských ateistov prevziať opraty kontroly nad väčšinou západných národov, nehovoriac o posledných komunistických krajinách ako Čína a Severná Kórea? Často to naozaj nevyzerá tak, že by mal Ježiš veci pod kontrolou. Toto je paradox Ježišovho kráľovstva. Aj keď existuje v tomto svete, nie je „z tohto sveta“ (Jn 18, 36). V tomto svete bude náš život prebiehať ako ten Kristov: utrpenie, nasledované smrťou. Toto je „cesta“: „JA SOM cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6, dôraz J. Bergsma). Cestou k pravde a životu je nasledovať Ježiša na kríži: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma“ (Lk 9,23). Utrpenie a smrť boli cestou, ktorou Štefan – a my tiež – dosiahneme Krista stojaceho po pravici Boha.Takže by sme mali tieto skutočnosti začať milovať, pretože nám pomáhajú dostať sa k Ježišovi. Tak svätý František hovoril o „sestre Smrti“ a svätý Josemaría povedal: „Milujte kríž. Keď ho budete naozaj milovať, váš kríž bude … Krížom bez kríža.”

2. ČÍTANIE

Zjv 22, 12-14. 16-17. 20

Ja, Ján, počul som hlas. Hovoril mi: „Hľa, prídem čoskoro a moja odplata so mnou; odmením každého podľa jeho skutkov. Ja som Alfa a Omega, Prvý a Posledný, Počiatok a Koniec. Blahoslavení sú tí, čo si vypierajú rúcha: budú mať moc nad stromom života a budú môcť vstúpiť bránami mesta.
Ja, Ježiš, poslal som svojho anjela, aby vám toto dosvedčil o cirkvách. Ja som Koreň a Rod Dávidov, Žiarivá ranná hviezda.“
A Duch i nevesta volajú: „Príď!“
Aj ten, čo počúva, nech volá: „Príď!“
Kto je smädný, nech príde, a kto chce, nech si naberie zadarmo vody života.
Ten, čo to dosvedčuje, hovorí: „Áno, prídem čoskoro.“
„Amen. Príď, Pane Ježišu!“

Toto čítanie nám pripomína, že aj keď teraz sa do kráľovstva vstupuje „cez mnohé súženia“ (Sk 14, 22), príde deň, keď sa zjaví pravda, a tú nebude možné poprieť. Kristus sa vráti ako sudca každého človeka. V tejto pasáži je sviatostná symbolika. “Pranie rúcha“ sa vzťahuje na krst, jesť zo „stromu života“ je Eucharistia. Prostredníctvom sviatostí uhášame svoj smäd po „životodarnej vode“, ktorou je Duch Svätý.

Toto čítanie nám pripomína, že každý z nás, ako aj všetci spolu ako Cirkev, máme stáť tvárou v tvár Ježišovi Kristovi, Kráľovi a – ak sme s ním trpeli (Rim 8, 17) – mať podiel na sláve jeho kráľovstva.

Evanjelium

Jn 17, 20-26

Ježiš pozdvihol oči k nebu a modlil sa: „Svätý Otče, neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal.

A slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno – ja v nich a ty vo mne. Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa.

Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, aby videli moju slávu, ktorú si mi dal, lebo si ma miloval pred stvorením sveta.

Spravodlivý Otče, svet ťa nepozná, ale ja ťa poznám. I oni spoznali, že si ma ty poslal. Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja.“

17. kapitola v Jánovom evanjeliu sa právom nazýva „Veľkňazskou modlitbou“ a má dôležité prvky spoločné s liturgiou Dňa zmierenia, ktorú konal veľkňaz v období Starej zmluvy. V Deň zmierenia vstúpil veľkňaz do Svätyne svätých a vykonal zmierenie za (1) seba, (2) kňazov a (3) ľud Izraela. Toto je tiež štruktúra u Jn 17, kde sa Ježiš modlí za seba (vv. 1–5), za apoštolov (v. 6–19) a za Cirkev (vv. 20–26). Lekcionár to rozoznáva a umiestňuje prvú časť modlitby do roku A, druhú časť do roku B a tretiu do roku C. Tu teda uzatvárame ďalší cyklus, v ktorom Ježiš završuje svoju modlitbu k Otcovi modlitbou za celú Cirkev.

O tejto modlitbe by sme toho mohli povedať mnoho, ale zameriame sa len na jedno: Ježišov zámer jednoty Cirkvi. Modlí sa (dôraz J. Bergsma):

“aby všetci boli jedno,
ako si ty, Otče, vo mne a ja v tebe,
aby aj oni boli v nás,
aby svet uveril, že si ma ty poslal.

Ježiš sa modlí za jednotu Cirkvi, aby svet mohol uveriť. To nám ukazuje prepojenie medzi jednotou a poslaním, ekumenizmom a evanjelizáciou.

Úsilie Cirkvi o evanjelizáciu západného sveta bolo katastrofálne poškodené takzvanou „Reformáciou“, po ktorej nastal nevyčísliteľný odpad. Pokračujúci pokles kresťanského vplyvu na západnú kultúru možno vystopovať až k náboženskému relativizmu a subjektivizmu, ktoré sú nevyhnutným výsledkom protestantizmu, názoru, že neexistuje neomylný návod na pravdu, iba môj osobný výklad Písma. Odtiaľ je len jeden krok k tvrdeniu, že neexistuje iný návod na pravdu ako môj vlastný výklad, a preto ak sa nazvem ženou, som ňou, aj keď v skutočnosti som šesťdesiatročný dedko.

Potrebujeme obnoviť jednotu Cirkvi a tá nemôže byť obnovená bez nástupcu Petra, ktorý bol poverený byť stredobodom jednoty. Peter nebol bez chýb a rovnako ani jeden z jeho nástupcov. Napriek tomu Duch koná prostredníctvom Svätého Otca a musíme sa okolo neho zhromaždiť v jednote, aby sme svedčili svetu.

Ján 17 je jedným z miest v Písme, ktoré mňa (Johna Bergsmu, pozn. prekl.) priviedli do Katolíckej cirkvi, pretože som si uvedomil, že iba ona má božsky ustanovenú štruktúru na udržanie jednoty Kristovho tela, ktorá je nevyhnutná pre efektívne misionárske pôsobenie. 

V tomto poslednom týždni do Turíc sa modlime a postime za veľké vyliatie Ducha Svätého a obnovenie jednoty medzi kresťanmi v duchu odpustenia tým, ktorí škodia jednote („Nezapočítaj im tento hriech“). Modlime sa za jednotu, aby svet uveril v Krista a skrze neho našiel večný život v Božom kráľovstve.