Najsvätejšej Trojice

1. čítanie

Žalm

2. čítanie

evanjelium

Prís 8, 22-31
Ž 8, 4-5. 6-7. 8-9
Rim 5, 1-5
Jn 16, 12-15

Turíce nemajú označovať nejaký duchovný vrchol, z ktorého potom zostupujeme a vraciame sa k svojmu povrchnému egu. Naopak, majú byť dramatickou infúziou duchovnej energie, ktorá završuje obdobie formácie, ktoré prebiehalo od prvého týždňa Adventu. Ako strela z kanóna nás má vystreliť do “sveta” Cezročného obdobia, aby sme dokázali efektívne bojovať s hriechom, smrťou a diablom.

Dnešná nedeľa je z časového hľadiska približným stredom liturgického roka a my sa pri nej zastavujeme, aby sme sa zamysleli nad ústredným tajomstvom našej viery, nad Najsvätejšou Trojicou. Je výsostne priliehavé, že sa tak deje po Turícach, pretože práve cez Ducha Svätého prebýva celá Trojica – Otec, Syn a Duch Svätý – v našich dušiach. Dá sa teda očakávať, že čítania prinášajú pohľad na tajomstvo Najsvätejšej Trojice z rôznych uhlov.

Prvé čítanie je pasáž, ktorá sa pri vypracovávaní dogmy o Trojici v starovekej Cirkvi stala zdrojom veľkých nedorozumení, a to najmä počas ariánskeho rozkolu:

1. čítanie

Prís 8, 22-31

Toto hovorí Božia Múdrosť: „Pán ma vlastnil už na začiatku svojich ciest, od počiatku, skôr, ako urobil čokoľvek.
Od večnosti som ustanovená, odpradávna, prv, ako povstal svet.
Neboli ešte morské priehlbne, a ja som sa už počala; ani žriedla, čo chrlia vodu, neboli. Prv než boli upevnené vrchy, pred pahorkami som sa zrodila; prv, než učinil zem a nivy a prvé hrudy na pevnine.
Keď pripravoval nebesia, bola som pri tom. Keď vymeriaval klenbu nad oceánmi, keď upevňoval mraky vo výšinách, keď dával silu morským prameňom, keď moru vymedzoval hranice a vodám, aby neprekročili svoj breh, keď kládol základy zeme – už vtedy som bola s ním ako staviteľka: deň čo deň som bola jeho potešením a hrala som sa pred ním v každý čas. Hrala som sa na okruhu zeme a mojou radosťou je bývať s ľuďmi.“

Kontroverzia v staroveku sa sústredila na 22. verš, ktorý je v Lekcionári preložený slovami: “Pán ma vlastnil”. Sloveso v hebrejčine je “qaneh”, homonymum, ktoré znamená buď “stvoriť” alebo “získať, zakúpiť”. V čase ariánskeho bludu obe strany — ”trojičná” aj ariánska — predpokladali, že Božia Múdrosť v 8. kapitole je obrazom druhej božskej osoby, Ježiša Krista. Ariáni tvrdili, že “qaneh” znamená “stvoril”, a teda že text je dôkazom, že Ježiš nebol Bohom, ale stvorením. Pravoverní zase trvali na tom, že to znamená iba “získal”, a vzťahovali to na splodenie Syna mimo času, t.j. večné. Otázku však nie je možné vyriešiť gramatickými či lexikálnymi prostriedkami.

Keď sa nad týmto textom zamýšľame teraz, mnoho rokov po ukončení ariánskeho bludu, oprávnene sa môžeme pýtať, koho tu predstavuje (pani) Múdrosť, Syna alebo Ducha? Iné biblické texty ich s ňou totiž stotožňujú oboch. Vieme, že Jn 1, 1 identifikuje Ježiša ako Boží

“logos”, čo by sa dalo širšie chápať ako “rozum” alebo “múdrosť.” Na druhej strane Múd 7,25 a ďalšie texty vidia Múdrosť ako Boží “dych” (teda Ducha). Nepomýlime sa, ak povieme, že v tomto úryvku sa pod ňou myslia buď obaja alebo ktorýkoľvek z nich. Obaja existovali skôr, než bolo niečo stvorené. Obaja boli aktívne prítomní pri stvorení: druhá božská osoba ako tvorivý “logos”, tretia ako “duch – tvorca”, ktorý “obnovuje tvárnosť zeme” (Ž 104, 30).

To ilustruje jednotu Syna a Ducha v ich prejavoch a konaní. Otcovia na opis tejto jednoty používali dva obrazy: Duch a Syn sa nedajú oddeliť tak, ako sa olej nedá oddeliť od kože, keď sa do nej votrie. Tak, ako sa nedá hovoriť bez toho, aby sme dýchali, tak nemôže Syn vychádzať z Otca bez Ducha.

Táto stať z Knihy prísloví nám pripomína, že stáročia pred Kristovým príchodom Duch Svätý inšpiroval pisateľov starovekého Izraela k takej náboženskej poézii, ktorá sa nedá pochopiť, ak Boha vnímame ako jednoosobného. Silne personifikovaná Múdrosť naznačuje, že istým tajomným spôsobom je v božskom skutku tvorenia zaangažovaných viac osôb.

Responzóriový žalm

Ž 8, 4-5. 6-7. 8-9

R.: Pane, náš Vládca, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi.

Keď hľadím na nebesia, dielo tvojich rúk, *
na mesiac a na hviezdy, ktoré si ty stvoril:
čože je človek, že naň pamätáš, *
a syn človeka, že sa ho ujímaš? R.

Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, *
slávou a cťou si ho ovenčil
a ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk. *
Všetko si mu položil pod nohy: R.

ovce a všetok domáci statok *
aj všetku poľnú zver,
vtáctvo pod oblohou a ryby v mori *
i všetko, čo sa hýbe po dne morskom. R.

Tento lyrický a tajomný žalm chváli Boha za jeho nezištnú zhovievavosť k istému „synovi človeka“. Ale kto je tento „syn človeka“?

Na tom závisí výklad žalmu. V skutočnosti by sa „syn človeka“ mohol chápať štyrmi rovnako legitímnymi spôsobmi: ako odkaz na (1) Adama, (2) ľudstvo vo všeobecnosti, (3) Dávida, autora žalmu alebo (4) Syna Dávidovho, Mesiáša. Všetky štyri významy sú vzájomne prepojené. V kontexte tejto sv. omše si však pripomíname, že najobľúbenejšou sebaidentifikáciou nášho Pána bol titul „Syn človeka“. Medzi textami, na ktoré sa odvolával, keď používal toto označovanie, bol Žalm 8. Ten opisuje istého „syna človeka“, ktorý je „o niečo menší než anjeli“ – opis obdobia, v ktorom sa Boh vtelil, stal sa človekom –, ale potom je korunovaný slávou a cťou a ustanovený za kráľa všetkého stvorenia. Predobraz Krista je jasne viditeľný. Tento žalm zdôrazňuje ľudskú prirodzenosť druhej božskej osoby, ktorá zároveň vykonáva božskú výsadu vlády nad kozmom v mene Boha Otca.

2. ČÍTANIE

Rim 5, 1-5

Bratia, ospravedlnení z viery, žijeme v pokoji s Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista. Skrze neho máme vierou prístup k tej milosti, v ktorej zotrvávame, aj sa chválime nádejou na Božiu slávu.

A nielen to: chválime sa aj súženiami, veď vieme, že súženie prináša trpezlivosť, trpezlivosť osvedčenú čnosť a osvedčená čnosť zasa nádej.

A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali.

Táto krátka a krásna doxológia je jednou z mojich (Johna Bergsmu, pozn. prekl.) obľúbených pasáží z Listu Rimanom pre plnosť, s akou zachytáva viaceré podstatné črty spásy a kresťanského života: vieru, milosť, utrpenie, rast v cnosti a dobročinnosť. Tiež popisuje konkrétne dielo každej z troch božských osôb v tajomstve spásy. S Bohom Otcom sme zmierení (máme s ním pokoj) skrze dielo Ježiša Krista a láska Boha Otca sa vylieva do našich sŕdc skrze Ducha Svätého, ktorého sme od neho prijali. 

Táto pasáž je veľmi dôležitá pri riešení (nepravdivých) konfliktov medzi „spásou z viery“ a „spásou zo skutkov“. Ako naša viera spolupracuje s našimi skutkami v procese spasenia? Svätý Pavol vysvetľuje: vierou v Krista dosahujeme pokoj (zmierenie) s Bohom Otcom, ktorý nás potom napĺňa svojou láskou cez Ducha Svätého. Tá božská láska, ktorá teraz v nás prebýva, nám umožňuje plniť Boží zákon cez konanie dobrých skutkov. Môžeme si tu nárokovať nejakú hrdosť? Vôbec nie, pretože je to všetko dielo Božie.

Evanjelium

Jn 16, 12-15

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli.

Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám.

Všetko, čo má Otec, je moje. Preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám.“

Tento nádherný evanjeliový text predstavuje prechod od zamerania minulého týždňa na Ducha a Turíce k rozjímaniu o Trojici. Ježiš tu naďalej učí apoštolov o Duchu, ale zároveň vysvetľuje vzťah Ducha k ostatným osobám. 

“Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy.” Keď som bol protestant, niekedy som tento verš bral ako prísľub osobnej neomylnosti za predpokladu, že budem úprimný. Stačilo zobrať Bibliu, modliť sa k Duchu o inšpiráciu a pochopil by som všetku pravdu. 

Avšak formulácia tohto tvrdenia, ako aj jeho kontext, naznačujú, že to nie je prisľúbenie neomylnosti každému kresťanovi. Gréčtina znie: „Všetkých vás uvedie do plnej pravdy.” Inými slovami, „vy“, druhá osoba množného čísla. Ježiš hovorí k apoštolom ako k skupine. Oni sú zárodkom a jadrom cirkevnej hierarchie, prameňom biskupských konferencií. Takže stále veríme: keď sa zhromaždia nástupcovia apoštolov, tak, ako boli kedysi apoštoli vo večeradle, Duch ich nepochybne bude viesť do plnosti Božej pravdy. 

“…zvestuje vám, čo má prísť.” Tento verš má silu, pretože ho napísal apoštol Ján, ktorého tradícia označuje aj za autora Knihy zjavenia, odhaľujúcej všetko, čo čoskoro príde. „Všetko, čo má Otec, je moje; … z môjho vezme a zvestuje vám.” Tu vidíme jednotu božstva, ako aj princíp vývoja dogiem. Otec a Syn sú natoľko zjednotení, že majú všetko spoločné, a z pokladnice tohto nekonečného spoločného dobra Duch, ktorý je s nimi spojený, „vyhlasuje“ alebo dáva Cirkvi poznať pravdu. Aj keď je veľa právd o Bohu, ktoré sa dajú zredukovať do písomnej podoby, tajomstvo Boha a jeho spasiteľných skutkov je príliš nekonečné na to, aby sa dalo vyčerpávajúco zapísať. S týmto vedomím Ježiš nezanechal apoštolom a Cirkvi knihu, ale Ducha, ktorý bude v priebehu vekov stále „brať z môjho“ a „oznamovať (zvestovať) to“. 

Toto sa naozaj aj deje. V priebehu vekov Cirkev stále hlbšie vstupuje do tajomstva Boha. Náuka o Trojici je sama o sebe dobrým príkladom. Realita Trojice je základom vesmíru. Boh vždy bol a vždy bude trojjediný. O tejto skutočnosti svedčí dokonca aj Písmo, hoci nedefinuje Trojicu podrobne. Na definíciách a podrobnostiach sa muselo pracovať po stáročia, keď Duch „[bral] z toho, čo je moje, a [zvestoval] vám to“ prostredníctvom spisov svätých a rozhodnutí koncilov. Obraz pravdy bol postupne stále ostrejší a míľnik jasnosti dosiahol na Chalcedónskom koncile v roku 451. Obraz sa nemenil a nikdy sa nebude meniť. Toto nie je evolučný proces. Obraz sa skôr stáva čoraz jasnejším, stále lepšie definovaným. 

Niekedy si prajeme, aby sme žili v časoch prvotnej Cirkvi, keď – ako sa domnievame – bolo viac energie a čistoty viery. Mali by sme však byť vďační, že žijeme v tejto dobe, pretože máme veľký úžitok z oveľa prehľadnejšej viery v porovnaní s prvými storočiami. Ak niekto v staroveku tvrdil, že Ježiš bol stvorený, inštinktívne by ste vedeli, že sa mýli, a mali by ste isté Písma (napr. Evanjelium podľa Jána), na ktoré sa dalo spoliehať, ale bez akéhokoľvek jasného, ​​definitívneho, písomného úsudku Cirkvi. Teraz má takmer každý človek na svete za pár sekúnd prístup k celému Katechizmu Katolíckej cirkvi — ktorý je príjemne jasný a konkrétny – cez internet. Nikdy nebolo také ľahké poznať pravdu o spasení.

Mali by sme byť vďační za mnohé koncily, otcov a učiteľov Cirkvi v priebehu storočí, ktorí boli nástrojmi Ducha a umožňovali mu „brať z toho, čo je moje a oznámiť vám to,“ obohacujúc a objasňujúc nám vieru a Božie pravdy, uľahčujúc vieru a život vo svätosti. 

„Kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať.“ (Lk 12, 48). Počas celej histórie Cirkvi nám Duch dáva toho veľa od Otca a Syna, veľké množstvo učenia, ktoré „[nás] vedie ku všetkej pravde.” Túto nedeľu vzdávajme vďaku Najsvätejšej Trojici za bohatstvo a jasnosť našej viery a za všetko učenie, ktoré sme dostali, aby nám pomohlo pochopiť a uskutočňovať cestu spásy. Ďalej prosme Svätú Trojicu za tie milosti, ktoré potrebujeme, aby sme dobre zúročili „poklad viery“, ktorý sme prijali, v dobrých skutkoch a apoštolskom ohlasovaní.