Tento nádherný evanjeliový text predstavuje prechod od zamerania minulého týždňa na Ducha a Turíce k rozjímaniu o Trojici. Ježiš tu naďalej učí apoštolov o Duchu, ale zároveň vysvetľuje vzťah Ducha k ostatným osobám. 

“Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy.” Keď som bol protestant, niekedy som tento verš bral ako prísľub osobnej neomylnosti za predpokladu, že budem úprimný. Stačilo zobrať Bibliu, modliť sa k Duchu o inšpiráciu a pochopil by som všetku pravdu. 

Avšak formulácia tohto tvrdenia, ako aj jeho kontext, naznačujú, že to nie je prisľúbenie neomylnosti každému kresťanovi. Gréčtina znie: „Všetkých vás uvedie do plnej pravdy.” Inými slovami, „vy“, druhá osoba množného čísla. Ježiš hovorí k apoštolom ako k skupine. Oni sú zárodkom a jadrom cirkevnej hierarchie, prameňom biskupských konferencií. Takže stále veríme: keď sa zhromaždia nástupcovia apoštolov, tak, ako boli kedysi apoštoli vo večeradle, Duch ich nepochybne bude viesť do plnosti Božej pravdy. 

“…zvestuje vám, čo má prísť.” Tento verš má silu, pretože ho napísal apoštol Ján, ktorého tradícia označuje aj za autora Knihy zjavenia, odhaľujúcej všetko, čo čoskoro príde. „Všetko, čo má Otec, je moje; … z môjho vezme a zvestuje vám.” Tu vidíme jednotu božstva, ako aj princíp vývoja dogiem. Otec a Syn sú natoľko zjednotení, že majú všetko spoločné, a z pokladnice tohto nekonečného spoločného dobra Duch, ktorý je s nimi spojený, „vyhlasuje“ alebo dáva Cirkvi poznať pravdu. Aj keď je veľa právd o Bohu, ktoré sa dajú zredukovať do písomnej podoby, tajomstvo Boha a jeho spasiteľných skutkov je príliš nekonečné na to, aby sa dalo vyčerpávajúco zapísať. S týmto vedomím Ježiš nezanechal apoštolom a Cirkvi knihu, ale Ducha, ktorý bude v priebehu vekov stále „brať z môjho“ a „oznamovať (zvestovať) to“. 

Toto sa naozaj aj deje. V priebehu vekov Cirkev stále hlbšie vstupuje do tajomstva Boha. Náuka o Trojici je sama o sebe dobrým príkladom. Realita Trojice je základom vesmíru. Boh vždy bol a vždy bude trojjediný. O tejto skutočnosti svedčí dokonca aj Písmo, hoci nedefinuje Trojicu podrobne. Na definíciách a podrobnostiach sa muselo pracovať po stáročia, keď Duch „[bral] z toho, čo je moje, a [zvestoval] vám to“ prostredníctvom spisov svätých a rozhodnutí koncilov. Obraz pravdy bol postupne stále ostrejší a míľnik jasnosti dosiahol na Chalcedónskom koncile v roku 451. Obraz sa nemenil a nikdy sa nebude meniť. Toto nie je evolučný proces. Obraz sa skôr stáva čoraz jasnejším, stále lepšie definovaným. 

Niekedy si prajeme, aby sme žili v časoch prvotnej Cirkvi, keď – ako sa domnievame – bolo viac energie a čistoty viery. Mali by sme však byť vďační, že žijeme v tejto dobe, pretože máme veľký úžitok z oveľa prehľadnejšej viery v porovnaní s prvými storočiami. Ak niekto v staroveku tvrdil, že Ježiš bol stvorený, inštinktívne by ste vedeli, že sa mýli, a mali by ste isté Písma (napr. Evanjelium podľa Jána), na ktoré sa dalo spoliehať, ale bez akéhokoľvek jasného, ​​definitívneho, písomného úsudku Cirkvi. Teraz má takmer každý človek na svete za pár sekúnd prístup k celému Katechizmu Katolíckej cirkvi — ktorý je príjemne jasný a konkrétny – cez internet. Nikdy nebolo také ľahké poznať pravdu o spasení.

Mali by sme byť vďační za mnohé koncily, otcov a učiteľov Cirkvi v priebehu storočí, ktorí boli nástrojmi Ducha a umožňovali mu „brať z toho, čo je moje a oznámiť vám to,“ obohacujúc a objasňujúc nám vieru a Božie pravdy, uľahčujúc vieru a život vo svätosti. 

„Kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať.“ (Lk 12, 48). Počas celej histórie Cirkvi nám Duch dáva toho veľa od Otca a Syna, veľké množstvo učenia, ktoré „[nás] vedie ku všetkej pravde.” Túto nedeľu vzdávajme vďaku Najsvätejšej Trojici za bohatstvo a jasnosť našej viery a za všetko učenie, ktoré sme dostali, aby nám pomohlo pochopiť a uskutočňovať cestu spásy. Ďalej prosme Svätú Trojicu za tie milosti, ktoré potrebujeme, aby sme dobre zúročili „poklad viery“, ktorý sme prijali, v dobrých skutkoch a apoštolskom ohlasovaní.