Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi
1. čítanie
Žalm
2. čítanie
evanjelium
Mám veľmi rád (John Bergsma, pozn. prekl.) liturgickú “trojku” Turíc, sviatku Najsvätejšej Trojice a sviatku Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi, ktoré tvoria akýsi “dodatok” k radostnému Veľkonočnému obdobiu a sústredia sa na súslednosť troch základných skutočností kresťanského života: Cirkev, trojjediný Boh a Eucharistia. Táto trojica sa končí práve tento týždeň slávením Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi.
Čítania k tejto slávnosti sa zjavne zameriavajú na predobrazy a opis Eucharistie, ale je v nich zrejmá aj kňazská téma. Takto môžeme vidieť prepojenie medzi kňazstvom a Eucharistiou. Mne osobne (Johnovi Bergsmovi, pozn. prekl.) táto súvislosť došla na jeseň roku 1999, keď som sa prvýkrát dostal k spisom apoštolských otcov. Keď som natrafil na slávnu stať sv. Ignáca z Antiochie o Eucharistii v jeho Liste Smyrňanom, zrazu som si uvedomil, že viera v skutočnú prítomnosť Krista v Eucharistii bola a je prítomná v Cirkvi od apoštolských čias až dodnes:
“Zamyslite sa nad tými, ktorí inak zmýšľajú o Kristovej milosti, ktorej sa vám dostalo, a pochopíte, akými sú nepriateľmi Božej náuky. Nemyslia na lásku, ani na vdovu, ani na sirotu, ani na trpiaceho, ani na väzňa, ani na slobodného, ani na hladného či smädného.
Pretože nevyznávajú, že Eucharistia je telom nášho Spasiteľa Ježiša Krista, ktoré trpelo za naše hriechy a ktoré Otec vo svojej dobrotivosti vzkriesil, preto se vzďaľujú Eucharistii a modlitbe. Teda tí, ktorí hovoria proti tomuto Božiemu daru a vedú o ňom vážne spory, umierajú.”
Keď som čítal toto a aj diela iných otcov o Eucharistii, uveril som v skutočnú prítomnosť (Krista v nej). Ale potom mi napadli nasledujúce súvzťažné myšlienky:
(1) Treba uznať, že Eucharistia sa skutočne stáva Kristovým telom.
(2) Deje sa to však vždy, keď sa ktorýkoľvek kresťan modlí nad chlebom? Má každý kresťan moc a autoritu spraviť z chleba skutočné Pánovo telo? To by sa nepochybne mohlo zvrhnúť a viesť k všemožnému zneužívaniu: ľudia by svätokrádežne “vyrábali” Eucharistiu a k eucharistickému Pánovi by sa nesprávali s potrebnou úctou.
(3) Preto je nevyhnutné, aby iba isté osoby a v určitom čase mohli pretvárať chlieb na Kristovo telo.
(4) Kto by to mal byť a kedy by mal byť ten čas? Určite to musia byť ľudia, ktorých Cirkev poverila, aby slávili Eucharistiu v čase, ktorý ona určuje.
(5) Mať poverenie a autoritu od Cirkvi na vysluhovanie Eucharistie je úžasnou zodpovednosťou, ktorá človeka vyčleňuje spomedzi laikov.
(6) Preto si skutočná prítomnosť Krista v Eucharistii nevyhnutne vyžaduje, aby existovala “trieda” ľudí, ktorí sú vyňatí spomedzi veriacich a ktorým je udelená právomoc vysluhovať v primeranom čase Eucharistiu. Táto skupina sa nazýva kňazský stav.
Tento logický postup by sa určite dal odôvodniť lepšie a výstižnejšie, ale dúfam, že som aspoň trochu objasnil, prečo si náuka o skutočnej prítomnosti Pána v Eucharistii, v ktorej sa chlieb a víno naozaj premieňajú na Kristovo telo a krv, žiada novozákonných kňazov. Na druhej strane, ak by bola Eucharistia iba symbolom, nebol by na vysluhovanie potrebný kňaz. Preto je protestantský pohľad na klérus čisto funkčný, nesviatostný a nie kňazský.
1. čítanie
Melchizedech, kráľ Salema, priniesol chlieb a víno. Bol totiž kňazom najvyššieho Boha. Požehnal Abrama slovami: „Nech Abrama požehná najvyšší Boh, ktorý stvoril nebo i zem. Nech je zvelebený najvyšší Boh, ktorý ti vydal do rúk tvojich nepriateľov.“
Abram mu potom dal desiatok zo všetkého.
Melchizedechovo meno znamená v hebrejčine “kráľ spravodlivosti”. Uvádza sa o ňom, že je “kráľ Salema”. “Salem” je forma semitského koreňa slova “pokoj”, ako v hebrejskom “šalom”, ale aj starodávne meno pre Jeruzalem, ktorým ho označuje minimálne jeden egyptský nápis (ak ma pamäť neklame, ide o plán vojenskej výpravy Ramzesa II.).
Podľa židovskej tradície nebol Melchizedech nikto iný než Sem, syn Noema, a to z toho dôvodu, že Sem sa dožil doby, v ktorej žil Abrahám, a mal najväčšie právo zvolávať požehnanie na Abraháma. “Melchizedech” sa teda rozumie ako trónne meno (a ním nepochybne aj je, nech si už o stotožnení so Semom myslíme čokoľvek). Tak na základe starobylého židovského náhľadu Melchizedech odovzdal Abrahámovi požehnanie patriarchov, ktoré cez Noema pochádza od samotného Adama.
Niektorí sú toho názoru, že prinesené chlieb a víno mali slúžiť iba na občerstvenie pre Abraháma a jeho mužov. Text ich však prepája s Melchizedechovým kňazstvom a udelením požehnania, takže by bolo lepšie chápať ich ako liturgické obetné dary (teda potravinovú obetu spolu s mokrou). To nevylučuje praktický cieľ občerstvenia prítomných, lebo súčasťou obradu bolo často konzumovanie liturgickej obety tými, ktorí na nej boli účastní.
Zdá sa, že byť kráľom v meste Jeruzalem so sebou nieslo aj kňazskú úlohu, minimálne, ak sa vrátime k Melchizedechovi. Neskôr, v 2 Sam 5, keď sa Dávid stane jeruzalemským kráľom, tiež navidomoči preberá aj rolu kňaza, súvisiacu s týmto úradom, akoby sa stával “následníkom Melchizedecha.” V 2 Sam 6, 12-19 napríklad vidíme, ako Dávid koná ako kňaz, keď sa do Jeruzalema prináša archa. (Samotný liturgický sviatok, ktorý pri tejto príležiosti Dávid slávi vo veršoch 17-19, je predobrazom Eucharistie.) Dávidova kňazská úloha prešla podľa 2 Sam 8, 18 na jeho synov.
Ježiš je dokonalým Synom Dávidovým, ktorého kňazstvo sa datuje až ku Melchizedechovi (a ak je on totožný so Semom, až k Adamovi). Tak je Ježišovo kňazstvo starobylejšie a úctyhodnejšie než levitské kňazstvo, lebo im bolo dané až po hriechu zlatého teľaťa (Ex 32, 25–29). To patrí medzi argumenty Listu Hebrejom.
Teda aby sme si to zhrnuli, dnešné prvé čítanie z Knihy Genezis 14, 18–20 nám pripomína, že v Ježišovi máme stále kňaza, ktorý pokračuje v kňazskej úlohe Melchizedecha, v tej, ktorá v sebe zahŕňa prinášanie chleba a vína a ktorá príjemcom udeľuje požehnanie a záchranu pred nepriateľmi.
Responzóriový žalm
R.: Kriste, ty si kňaz naveky podľa radu Melchizedechovho.
Pán povedal môjmu Pánovi: *
„Seď po mojej pravici,
kým nepoložím tvojich nepriateľov *
za podnožku tvojim nohám.“ R.
Moc tvojho žezla rozšíri Pán zo Siona: *
panuj uprostred svojich nepriateľov. R.
Odo dňa tvojho narodenia patrí ti vláda †
v posvätnej nádhere. *
Splodil som ťa ako rosu pred východom zornice. R.
Pán prisahal a nebude ľutovať: *
„Ty si kňaz naveky podľa radu Melchizedechovho.“ R.
Žalm 110 bol podobne ako Žalm 2 pravdepodobne starobylým korunovačným hymnom, ktorý sa spieval pri nástupe každého nového Dávidovho následníka na trón. Novému kráľovi z Dávidovej línie pripomína jeho vznešenú kňazskú úlohu, ktorá (ako sme to videli vyššie) siaha až k samotnému veľkému Melchizedechovi. Slová tohto hymnu sú hyperbolou, ak ich vzťahujeme na prirodzených Dávidových synov, ale v súvislosti s Ježišom Kristom naberajú svoj plný potenciál a zmysel. On je skutočne “splodený” Bohom ako “rosa”, ktorá sa tvorí skôr, než začína “deň” (teda pred úsvitom stvorenstva). On je kňaz “naveky” v najhlbšom zmysle slova, pretože nikdy neumiera. Avšak Otec ešte nepoložil jeho nepriateľov “za podnožku” jeho nohám, a jeho vláda je “uprostred svojich nepriateľov”, teda nás, Cirkev, vedie k víťazstvu aj vtedy, keď nás v tomto živote obklopujú nepriatelia a prenasledovanie.
2. ČÍTANIE
Bratia, ja som od Pána prijal, čo som vám aj odovzdal, že Pán Ježiš v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb, vzdával vďaky, lámal ho a povedal: „Toto je moje telo, ktoré je pre vás; toto robte na moju pamiatku.“
Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi. Toto robte, kedykoľvek ho budete piť, na moju pamiatku.“
A tak vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde.
V Novom zákone je súslednosť slovies “vziať”, “vzdávať vďaky” (alebo “požehnať”), “lámať” a “dávať” takmer technickým postupom, ktorý označuje vysluhovanie Eucharistie alebo jej predobrazov. Pri čítaní tohto “rozprávania o ustanovení” od sv. Pavla (ktoré sa spomedzi evanjelií najviac podobá na opis u Lukáša) vidíme prvé tri z týchto slovies: “vzal”, “vzdával vďaky” (po grécky “eucharisteō”) a “lámal”.
Všimnime si tu úlohu tradície. Táto stať je v podstate svedectvom o procese posvätnej Tradície, autoritatívneho učenia, ktoré sa od Krista odovzdávalo skrze apoštolov. Sv. Pavol hovorí o “prijatí” (po grécky “paralambano”) učenia od Pána a následnom “odovzdaní” (v gréčtine “paradidomi”). Sloveso “odovzdať” (paradidomi) korešponduje s gréckym podstatným menom označujúcim “tradíciu” (paradosis). Eucharistia je úžasnou tradíciou Cirkvi par excellence, je “novou zmluvou”. Ako rád poznamenáva Dr. Scott Hahn, “nová zmluva” (či “nový zákon”) nie je na prvom mieste zbierkou 27 posvätných kníh. Je to predovšetkým liturgický akt, obradné slávenie chleba a vína, ktoré sa premieňajú na Ježišovo telo a krv. 27 kníh “Nového zákona” sa tak označuje len preto, lebo súvisia s vysluhovaním Eucharistie. Práve ony sa čítajú pri každom obnovovaní “novej zmluvy”.
Je pozoruhodné, že Ježiš svoje eucharistické telo a krv identifikuje ako samotnú novú zmluvu. Tak sa plnia proroctvá z Iz 42, 6 a 49, 8, že “Pánov služobník” sa stane zmluvou. Môžeme si spomenúť, že v starovekom ponímaní bola zmluva v podstate prijatím do rodiny skrze prísahu. Eucharistia nás robí súčasťou Božej rodiny tým úplne najpriamejším spôsobom, keď nám dáva účasť na samotnom Božom tele a krvi.
/Sekvencia – nie je prikázaná – možno spievať celú, alebo od slov *Hľa chlieb z neba…/
Evanjelium
Ježiš hovoril zástupom o Božom kráľovstve a uzdravoval tých, čo to potrebovali. Deň sa začal schyľovať. Tu pristúpili Dvanásti a povedali mu: „Rozpusť zástup, nech sa rozídu do okolitých dedín a osád pohľadať si nocľah a jedlo, lebo tu sme na pustom mieste.“
On im povedal: „Vy im dajte jesť!“
Oni vraveli: „Nemáme viac ako päť chlebov a dve ryby; ibaže by sme šli a nakúpili jedlo pre celý tento zástup.“ Bolo tam asi päťtisíc mužov.
Ale on povedal svojim učeníkom: „Usaďte ich v skupinách asi po päťdesiat!“ Urobili to a všetkých usadili.
Potom vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil nad nimi, lámal ich a dával svojim učeníkom, aby ich predkladali zástupu. I jedli a všetci sa nasýtili, ba ešte sa nazbieralo dvanásť košov odrobín, čo po nich zostali.
(Aj) tu vidíme za sebou nasledovať grécke slovesá, ktorými Nový zákon obyčajne označuje Eucharistiu alebo jej obrazy: “vziať,” “požehnať” (funkčný ekvivalent “vzdávať vďaky”), “lámať”, “dávať.” Hoci v liturgii sa najväčší dôraz dáva na opis nasýtenia päťtisícového zástupu v 6. kapitole Jánovho evanjelia, rozprávanie o tomto zázraku slúži ako predobraz Eucharistie vo všetkých štyroch evanjeliách.
O Eucharistii sa dozvedáme tak, že sa zamyslíme nad týmto zázrakom. Ona je naším nadprirodzeným pokrmom. Nie je výsledkom osobného úsilia kňaza: učeníci priznávajú, že nemajú dostatočné prostriedky na to, aby nasýtili zástup.
Eucharistia k nám prichádza uprostred utrpenia v tomto svete, ktorý je duchovnou “púšťou”, kde niet žiadneho trvalého uspokojenia, kde chýbajú prostriedky na utíšenie nášho najhlbšieho hladu, a to hladu po samotnom Bohu.
Eucharistia je však tým pokrmom, ktorý môžeme požívať a byť skutočne nasýtení. To, že sa potom nazbiera dvanásť plných košov:
- je predobrazom neskoršej pozornosti Cirkvi voči každej čiastočke Eucharistie,
- poukazuje svojím počtom na plnosť kmeňov Izraela. Tí, ktorí majú podiel na Eucharistii, tvoria nový Izrael, dvanásť nových kmeňov, ktorým vládne Syn Dávidov, “kňaz naveky podľa radu Melchizedechovho”.