Najsvätejšieho Srdca Ježišovho
1. čítanie
Žalm
2. čítanie
evanjelium
Dostávame sa k slávnosti Najsvätejšieho Srdca, poslednému sviatku, ktorý sa viaže k dátumu Veľkej noci. Toto je takpovediac posledné dejstvo drámy, ktorá sa začala Popolcovou stredou a pokračovala cez Pôst, Veľký týždeň, Veľkonočnú oktávu, Veľkonočné obdobie, Turíce, Najsvätejšiu Trojicu a Božie telo. A teraz, skôr ako sa vrátime k nedeliam v Cezročnom období, využívame poslednú príležitosť na to, aby sme uvažovali o Kristovej láske, ktorú predstavuje jeho Najsvätejšie Srdce. Je nezvyčajné, že čítania na túto slávnosť v roku C neuvádzajú metaforu „srdca“. Sústreďujú sa skôr na lásku Ježiša ako Dobrého pastiera, ktorého srdce smeruje k jeho ovečkám.
1. čítanie
Toto hovorí Pán: „Hľa, ja sám vyhľadám svoje ovce a ujmem sa ich. Ako sa pastier ujíma svojho stáda, keď príde medzi svoje rozptýlené ovce, tak sa aj ja postarám o svoje ovce a vyslobodím ich zovšadiaľ, kam sa rozpŕchli v oblačnom a hmlistom čase.
Vyvediem ich spomedzi národov, zhromaždím ich z krajín a privediem ich do vlasti. A budem ich pásť na izraelských vrchoch, v dolinách a na lúčinách krajiny. Budem ich vodiť na bohatú pastvu a ich ovčinec bude na vysokých vrchoch Izraela. Tam si odpočinú na zelenom trávniku, na izraelských vrchoch nájdu šťavnatú pastvu.
Ja sám budem pásť svoje ovce, ja im dám odpočinok, hovorí Pán, Boh. Stratené ovce vyhľadám, rozptýlené privediem naspäť, zranené obviažem, slabé posilním, tučné a silné ochránim a budem ich pásť svedomito.“
Naše prvé čítanie je slávne proroctvo o „Dobrom pastierovi“ z Knihy proroka Ezechiela. Ezechiel píše niekedy medzi rokmi 585 a 573 pred Kristom z babylonského zajatia a uvažuje o tom, ako izraelský národ zblúdil. Jedným z dôvodov boli jej úbohí „pastieri“ alebo vodcovia: predovšetkým králi, ale aj kňazi a proroci. Títo vodcovia Izraela za niekoľko posledných generácií do čias babylonských deportácií v rokoch 597 a 587 pred Kristom boli skorumpovaní a sebeckí vládcovia, ktorí sa obohacovali na úkor ľudí. Ezechiel prorokuje, že jedného dňa príde sám Boh a bude Pastierom vlastného ľudu. Bude sa o nich starať a kŕmiť ich: Tam si odpočinú na zelenom trávniku, na izraelských vrchoch nájdu šťavnatú pastvu.
Ja sám budem pásť svoje ovce, ja im dám odpočinok, hovorí Pán, Boh.
Bude mať tiež zvláštny súcit so stratenými, zblúdenými, so zranenými a chorými. Evanjeliá pri viac ako jednej príležitosti ukazujú Ježiša ako naplnenie tohto proroctva. V opise nasýtenia piatich tisíc, najmä v Mk 6 a Jn 6, autori evanjelií poznamenávajú, že na horských svahoch, kde Ježiš učí, bolo množstvo trávy, aj jeho pokyn, aby sa na tú zelenú trávu usadili, aby boli nakŕmení. Pozadím týchto evanjeliových rozprávaní je Ezechiel 34 spolu so Žalmom 23. Aj sám Ježiš rozpráva o svojej úlohe pastiera ľudu v Jn 10, 1–18, často nazývanom „Reč o Dobrom pastierovi“. Implicitne je za príbehom o nasýtení piatich tisícok a rozprávaní o Dobrom pastierovi tvrdenie, že Ježiš je Bohom, že je Pánom, ktorý si vzal telo a prevzal úlohu pastiera Božieho ľudu.
Responzóriový žalm
R.: Pán je môj pastier, nič mi nechýba.
Pán je môj pastier, nič mi nechýba: *
pasie ma na zelených pašienkach.
Vodí ma k tichým vodám, *
dušu mi osviežuje.
Vodí ma po správnych chodníkoch, *
verný svojmu menu. R.
I keby som mal ísť tmavou dolinou, †
nebudem sa báť zlého, *
lebo ty si so mnou.
Tvoj prút a tvoja palica, *
tie sú mi útechou. R.
Prestieraš mi stôl *
pred očami mojich protivníkov.
Leješ mi olej na hlavu *
a kalich mi napĺňaš až po okraj. R.
Dobrota a milosť budú ma sprevádzať *
po všetky dni môjho života.
A budem bývať v dome Pánovom *
mnoho a mnoho dní. R.
Výber tohto žalmu je veľmi vhodný, keďže pravdepodobne aj samotný Ezechiel čerpal z jeho obrazov, keď pod vedením Ducha Svätého komponoval proroctvo z nášho prvého čítania. Je to obľúbený žalm mnohých Židov aj kresťanov, pretože znázorňuje milujúceho Boha. Aj keď sa v ňom nevyskytuje ani slovo „láska“, ani slovo „srdce“, je to jasný opis pastiera, ktorý celým svojím srdcom miluje svoje ovečky a napĺňa všetky ich potreby.
Medzi cirkevnými otcami bol tento text obľúbený pri kázňach o sviatostiach: „Tiché vody“ boli krst. Stôl “prestretý pred očami nepriateľov” bola Eucharistia. Olej na “pomazanie hlavy” bolo birmovanie alebo pomazanie chorých. Pretekajúcim kalichom bola eucharistická Krv. To všetko vedie do večného života: „Dobrota [hebr. tôb] a milosť / milota [hesed] budú ma sprevádzať po všetky dni môjho života; a budem bývať v dome Pánovom [bêth-YHWH] mnoho a mnoho dní [doslova. „po dĺžku dní“, t.j. „deň za dňom”]. Dvojica slov „dobrota a milosť“ (alebo „láskavosť“), tôb a hesed, je výrazom zmluvnej vernosti a lásky. Všimnite si, že večný život sa chápe ako prebývanie v „Pánovom dome“, teda chráme, po celú večnosť. Boh nás ako pastier vedie cez sviatosti, kým nedosiahneme večný život v jeho nebeskom chráme.
2. ČÍTANIE
Bratia, Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali.
Veď Kristus zomrel v určenom čase za bezbožných, keď sme boli ešte bezmocní. Sotvakto zomrie za spravodlivého; hoci za dobrého by sa azda niekto odhodlal umrieť. Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici. Tým skôr sa teda skrze neho zachránime od hnevu teraz, keď sme už ospravedlnení jeho krvou!
Lebo ak sme boli zmierení s Bohom smrťou jeho Syna vtedy, keď sme boli nepriateľmi, tým skôr už ako zmierení budeme spasení jeho životom. A nielen to: ešte sa aj chválime Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista, skrze ktorého sme teraz obsiahli zmierenie.
Kľúčovým veršom je, že “Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici”. Najsvätejšie Srdce, otvorené pre nás na kríži, z ktorého vyteká krv a voda, je možno najmocnejším znakom Božej lásky k ľuďom. Božia láska nie je obmedzovaná našou nevernosťou, naším odmietaním a našou ľahostajnosťou. Aj keď sa môžeme vylúčiť z Božej prítomnosti, je to následok našej voľby a nie preto, že by vysychali pramene Božej lásky. Tento Boh, ktorý dokazuje svoju lásku tým, že miluje tých, ktorí ho odmietajú a zabijú, nás inšpiruje milovať aj našich nepriateľov. A dáva nám silu milovať ich tak, že sa staneme účastníkmi na božskej prirodzenosti (2Pt 1,4) skrze dar Ducha Svätého, osoby reprezentujúcej Božiu lásku. Svojich nepriateľov a tých, ktorí nás nenávidia, nedokážeme milovať z vlastných síl, ale ak čerpáme z hlbín Božej lásky, ktorá je nám dostupná prostredníctvom prebývania Ducha Svätého v nás, nachádzame silu milovať spôsobmi, ktoré nie sú ľudsky možné, a naše srdcia sa stanú tryskajúcimi fontánami lásky, ktoré rozlievajú „tiché vody“ a „[osviežujú] dušu“ ľudí okolo nás.
O Liste Rimanom existujú veľké nezhody a mnohí protestanti vytrvalo tvrdia, že učí nejakú formu „spásy vierou“. Ale podľa mňa prvý verš tohto čítania rieši celú debatu o tom, či je spasenie cez „skutky“ alebo „vierou“.
Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého. Ak je to tak, potom sa naše životy určite zmenia tým, že budeme milovať druhých nadprirodzenou silou. Božia láska premieňa, ospravedlňuje, posväcuje nás — ale je to nejakou našou zásluhou? Nie, nie je to z nás; je to sila Božej lásky, ktorá žije v nás. Takže sme spasení milosťou skrze vieru – ale nie bez skutkov, lebo v nás pôsobí milosť.
Aleluja, aleluja, aleluja.
Ja som dobrý pastier, hovorí Pán; poznám svoje ovce a moje poznajú mňa.
Alelujový verš zvyčajne nezahŕňam do svojich komentárov, ale pri tejto slávnosti je to dosť dôležitý text:
Ja som dobrý pastier, hovorí Pán,
Poznám svoje ovce a moje poznajú mňa (Jn 10,14).
Toto je z Reči o Dobrom pastierovi (Jn 10, 1–18), ktorá by bola skvelým evanjeliom na túto slávnosť, keďže je to akoby reflexia a prepracovanie Ezechiela 34 samotným Pánom. Popredné miesto má však už na Štvrtú veľkonočnú nedeľu, takže dnes lekcionár vyberá menej známe podobenstvo od sv. Lukáša.
Evanjelium
Ježiš povedal farizejom a zákonníkom toto podobenstvo: „Ak má niekto z vás sto oviec a jednu z nich stratí, nenechá tých deväťdesiatdeväť na púšti a nepôjde za tou, čo sa stratila, kým ju nenájde? A keď ju nájde, vezme ju s radosťou na plecia, a len čo príde domov, zvolá priateľov a susedov a povie im: ‚Radujte sa so mnou lebo som našiel ovcu, čo sa mi stratila.‘
Hovorím vám: Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú.“
Často počúvam, že tento pastier je blázon, keď opustí deväťdesiatdeväť a beží za jednou, ale všimnite si, že Ježiš predpokladá, že všetci jeho poslucháči by sa zachovali takto: „…nenechá tých deväťdesiatdeväť … a nepôjde za tou, čo sa stratila?” Dokonca aj jedna ovečka bola taká cenná, že to bola strašná strata. Ak stratíte len jednu ovcu za deň, asi za tri mesiace budete na mizine, takže pre pastiera nie je možné znášať takéto straty. Musel si dávať pozor, aby sa podľa možnosti nestratila ani jedna, pretože stále dochádzalo k neodvratným stratám, ako keď ovce zožrali predátori a keď umierali na choroby.
Podobenstvo je o Božom potešení z pokánia, keďže má osobný záujem o každého jedného človeka, najmä o strateného, zatúlaného, zraneného a chorého. Lukáš používa zaujímavú frázu: “V nebi bude väčšia radosť nad jedným hriešnikom…” Čo znamená táto „radosť v nebi“? Je to príklad vtedajšieho židovského zvyku vyhnúť sa použitiu slova „Boh“ a namiesto toho uviesť slovo „nebo“. Svätý Matúš to robí dôsledne a vždy uvádza „kráľovstvo nebeské“ a nie „kráľovstvo Božie“. U Lukáša je to menej časté. Napriek tomu tu máme jeden taký príklad, a znamená to, že „Boh sa bude v nebi radovať viac nad jedným hriešnikom ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí nepotrebujú činiť pokánie.“ Či sa Boh naozaj neraduje nad spravodlivými? Myslím, že tu ide o iné. Podľa mňa by sme mali slovo „spravodlivý“ čítať v úvodzovkách: „Boh sa viac raduje z jedného kajúceho hriešnika ako z deväťdesiatich deviatich (takzvaných) ‚spravodlivých‘, ktorí (si myslia, že) nepotrebujú činiť pokánie.“ Pravá spravodlivosť spočíva do veľkej miery v tom, že sa neustále kajáme, neustále odvraciame od seba a dovoľujeme Bohu, aby nás zachránil.
Takéto je Božie Srdce. Toto je Božia láska. Je to radostná a osobná láska, ktorá sa stará o každého, aj o tých ponížených, stratených, trpiacich a úplných smoliarov. O to lepšie! Boh rád vylieva svoju lásku na tých, ktorí to najviac potrebujú. My sme jeho ovce a on sa o nás stará a lieči našu slabosť a chorobu v tomto živote predovšetkým cez sviatosti: tiché vody, stôl, olej na hlave. Pristúpme v túto slávnosť Najsvätejšieho Srdca k Najsvätejšej sviatosti pripravení na vyliatie Božej lásky do našich sŕdc, pripravení hodovať pri stole, ktorý má Boh, náš Pastier, pripravený pre nás uprostred našich nepriateľov.