13. nedeľa v Cezročnom období
1. čítanie
Žalm
2. čítanie
evanjelium
Čítania na túto nedeľu pokračujú v silnej výzve k učeníctvu, ktorú sme zachytili v čítaniach z minulej nedele. Ježiš zdôrazňuje, že nasledovať ho musí byť bezprostredným a úplným záväzkom celej osoby. Ako raz niekto povedal: „Ježiš neprišiel trpieť, zomrieť a vstať z mŕtvych, aby vytvoril ‚kultúrnych katolíkov‘“.
1. čítanie
Pán povedal Eliášovi: „Elizea, Safatovho syna z Abelmehuly, pomažeš za proroka namiesto seba.“
Keď Eliáš zišiel z vrchu, našiel Elizea, Safatovho syna, orať na dvanástich záprahoch volov; sám bol pri dvanástom. Eliáš prišiel k nemu a hodil naň svoj plášť. On hneď zanechal voly, bežal za Eliášom a povedal: „Dovoľ mi, prosím, pobozkať svojho otca a matku, potom pôjdem za tebou.“
On mu odvetil: „Choď a vráť sa; lebo vieš, čo som ti urobil.“
Elizeus odišiel od neho, vzal záprah volov, zabil ich, na postroji uvaril mäso a dal ľuďom jesť. Potom vstal, šiel za Eliášom a posluhoval mu.
Rozprávania o Eliášovi a Elizeovi, dvoch najväčších “predliterárnych” prorokoch (t.j. tých, ktorí nepísali), tvoria ústrednú časť Kníh kráľov (1–2Kr), ktoré boli pôvodne jednou skladbou. Je iróniou, že srdcom kníh s názvom „Knihy kráľov“ je v skutočnosti príbeh dvoch prorokov. Títo muži sú naplnením Mojžišovho prisľúbenia: „Proroka, ako som ja, vzbudí ti Pán, tvoj Boh, z tvojho národa, z tvojich bratov“ (Dt 18, 15). Vzťah medzi Mojžišom a prorokmi Eliášom a Elizeom je dosť jasný z rôznych aspektov rozprávania. Napríklad Eliáš uteká na vrch Horeb, na to isté miesto, kde sa Mojžiš stretol s Bohom, aby znovu počul Boží hlas a obnovil svoju prorockú službu (1 Kr 19). Eliášova a Elizeova moc rozdeliť vody Jordánu (2Kr 2,8. 14; pozri tiež Ex 14, 21–22), čistiť vodu na pitie (2Kr 2, 19–22; pozri aj Ex 15, 22–25) a nadprirodzene poskytovať potravu (2Kr 4, 42–44; pozri aj Ex 16) pripomínajú sily udelené Mojžišovi.
Choďte a oznámte Jánovi, čo ste videli a počuli. Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium. (Lk 7, 22)
Zatiaľ čo Eliáš a Elizeus pripomínajú Mojžiša, sú tiež predzvesťou dvoch väčších prorokov, ktorí ešte len prídu: Jána Krstiteľa a Ježiša Nazaretského. Evanjeliá použijú vzor Eliáša a Elizea na službu Jána a Ježiša, hoci bez dokonalej zhody. Niekedy bude do úlohy Eliáša obsadený aj samotný Ježiš. Dominantnou perspektívou je však to, že Ján Krstiteľ je Eliáš, ktorý má prísť (Mt 11, 14, 17, 12; Lk 1, 17) a má na sebe rovnaký odev ako tento výrazný prorok (2Kr 2, 8; pozri tiež Mk 1, 6).
Hoci tento kontrast nie je v žiadnom prípade absolútny, Eliáš je prorokom súdu a spravodlivosti, zatiaľ čo Elizeus je prorokom milosrdenstva. Eliáš teda robí pomerne málo zázrakov súcitu (1Kr 17, 8–24), ale spomína sa ako ten, ktorý niekoľkokrát vyvolal oheň z neba, zabíjal Baalových prorokov a prednášal výroky smrti a súdu nad Achabom a Achaziášom.
Na druhej strane Elizeus má rozsiahlu službu milosrdenstva, v ktorej poskytuje počatie neplodným, uzdravenie chorým, vzkriesenie mŕtvym, jedlo hladným, očistenie otráveným alebo poškvrneným, dokonca aj odpustenie nepriateľom ( 2Kr 6, 21–23). Autori evanjelia rozpoznali tento vzor a jeho použiteľnosť v následnom poslaní Jána Krstiteľa, proroka súdu (Mt 3, 7–12), a Ježiša z Nazareta, proroka milosrdenstva (Mt 11, 28–30). Najmä služba nášho Pána v evanjeliách je plná špecificky „elizeánskych“ zázrakov (Lk 7, 22), zatiaľ čo odmieta zvolať oheň z neba podľa Eliášovho zvyku (pozri Lk 9, 54, časť nášho čítania z evanjelia túto nedeľu). Zopakovanie týchto zázrakov v podaní nášho Pána ukazuje realitu Božieho poverenia (Jn 10, 25. 38) a identifikuje ho nielen ako Syna Dávidovho, ale aj ako „proroka podobného Mojžišovi“ (pozri Dt 18, 18) vo veľkej tradícii izraelských prorokov.
V konkrétnom texte čítanom v túto nedeľu vidíme radikálny charakter Eliášovho povolania Elizea. Prehodenie plášťa cez Elizea bolo rodinným gestom, znakom toho, že Eliáš berie Elizea v podstate za syna a dediča. Elizeus beží za ním a prosí, aby sa mohol vrátiť „pobozkať svojho otca a matku [na rozlúčku].“ Eliášova náhla odpoveď: „„Choď a vráť sa; lebo vieš, čo som ti urobil. (v angličtine “Urobil som ti niečo?”, pozn. prekl.) v podstate znamená: “Rob, čo chceš, môžeš prijať alebo odmietnuť misiu, na ktorú som ťa pozval.” Elizeus sa nakrátko vráti do svojho domu, ale len preto, aby obetoval voly a uvaril ich mäso pomocou orného zariadenia.
Musíme si uvedomiť, že to predstavovalo „plytvanie“ obrovskou sumou peňazí. Jeden záprah (pár) volov predstavoval v ekvivalente modernej doby tisíce alebo dokonca desiatky tisíc dolárov a obrábacie zariadenie predstavovalo ešte o stovky alebo tisíce dolárov naviac. Elizeus určite „spálil za sebou mosty“. Jeho rodina by nepochybne nebola nadšená zo zabitia páru volov a zničenie orného vybavenia Elizeovi znemožnilo vrátiť sa k farmárskemu spôsobu života. Toto bolo definitívne verejné gesto, že začína neodvolateľne nový život. Text jasne nenaznačuje, či sa Elizeus vrátil, aby sa rozlúčil so svojou rodinou – zdá sa, že mlčanie o tejto otázke naznačuje, že nie. Jeho rozhodnutie nasledovať Eliáša je okamžité, trvalé, radikálne.
Responzóriový žalm
R.: Ty, Pane, si moje jediné dobro.
Ochráň ma, Bože, k tebe sa utiekam. *
Hovorím Pánovi: „Ty si môj Pán.“
Ty, Pane, si môj podiel na dedičstve a na kalichu, *
v tvojich rukách je môj osud. R.
Velebím Pána, čo ma múdrosťou obdaril; *
v noci ma k tomu moje srdce vyzýva.
Pána mám vždy pred očami; *
a pretože je po mojej pravici, nezakolíšem sa. R.
Preto sa raduje moje srdce †
a moja duša plesá *
aj moje telo odpočíva v nádeji.
Lebo nenecháš moju dušu v podsvetí *
a nedovolíš, aby tvoj svätý videl porušenie. R.
Ukážeš mi cestu života. †
U teba je plnosť radosti, *
po tvojej pravici večná slasť. R.
Toto je žalm útechy zameraný na tých, ktorí opustili všetky ostatné zdroje útechy a úplne sa oddali Bohu Izraela. Žalmista označuje Pána ako svoj „pridelený podiel [hebr. menah-helqî] a … kalich.“ Tento obraz pochádza z praxe obetného pokrmu, keď každý veriaci dostával časť mäsa z obetovaného zvieraťa za pokrm. Inými slovami, žalmista označuje Boha za svoj pokrm a nápoj — aké priliehavé na eucharistické slávenie!
Boh je jeho pokrmom a nápojom, pretože žalmista opustil iné zdroje obživy a úplne sa odovzdal do Božej prozreteľnosti. To isté robí aj Elizeus v našom prvom čítaní: opúšťa svoj prirodzený zdroj príjmu, obživy a jedla (t. j. poľnohospodárstvo), aby sa mohol túlať so svätým mužom, ktorý nemá nič iné ako otrhaný plášť na chrbte a palicu v ruke. Odteraz bude musieť poskytnúť Elizeovi jedlo Boh.
Napriek tomu žalmista nie je vystresovaný a nebojí sa spoliehať na Pána. Je presvedčený, že Boh ho nenechá zomrieť („nenecháš moju dušu v podsvetí“), ale dá mu život, ba život večný („Ukážeš mi cestu života…po tvojej pravici večná slasť.”)
Apoštoli Peter a Pavol chápali Žalm 16, 10 („Lebo nenecháš moju dušu v podsvetí a nedovolíš, aby tvoj svätý videl porušenie”) ako proroctvo o vzkriesení Syna Dávidovho, Ježiša Nazaretského. Exegéza tohto žalmu tvorí v skutočnosti finále a záver kázne svätého Petra na prvé Turíce (Sk 2, 25–36) a Pavol podáva rovnaký výklad vo svojej veľkej inauguračnej kázni v Sk 13 (v. 34–38).
Ohlásiť tento žalm pri sv. omši má veľkú moc. My, zhromaždení Boží chudobní, ktorí sme sa vzdali prirodzenej útechy a vložili svoju vieru v Boha, že sa o nás postará, vyhlasujeme svoju vieru, že Boh sám bude naším pokrmom a nápojom a on nás privedie do večného života. „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6, 54).
2. ČÍTANIE
Bratia, slobodu nám vydobyl Kristus. Stojte teda pevne a nedávajte sa znova zapriahnuť do jarma otroctva.
Lebo vy ste povolaní pre slobodu, bratia, len nedávajte slobodu za príležitosť telu, ale navzájom si slúžte v láske! Veď celý zákon sa spĺňa v jedinom slove, v tomto: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ Ale ak sa medzi sebou hryziete a žeriete, dajte si pozor, aby ste sa navzájom neponičili.
Hovorím však: Žite duchovne a nebudete spĺňať žiadosti tela. Lebo telo si žiada, čo je proti duchu, a duch, čo je proti telu. Navzájom si odporujú, aby ste nerobili to, čo chcete.
Ale ak vás vedie Duch, nie ste pod zákonom.
Svätý Pavol nás vyzýva, aby sme uplatňovali Kristovu slobodu a nevracali sa do „jarma otroctva“. Jedným z aspektov tohto „jarma otroctva“ je posadnutosť našim materiálnym komfortom a uistenie sa, že je naplnený. Táto útecha prirodzeného vyhovenia našim potrebám je presne to, čoho sa Elizeus vzdal, aby nasledoval Eliáša, a čoho Ježiš vyzval svojich učeníkov, aby sa vzdali. Kresťanský život jednoducho nie je úspešný, keď sme stále rozpoltení medzi túžbou nasledovať Krista a „žiadosťou tela“. „Nemôžete slúžiť Bohu aj mamone“ (Mt 6, 24).
Evanjelium
Keď sa napĺňali dni, v ktoré mal byť Ježiš vzatý zo sveta, pevne sa rozhodol ísť do Jeruzalema a poslal pred sebou poslov. Oni sa vydali na cestu a prišli do istej samarijskej dediny, aby mu pripravili nocľah. Ale neprijali ho, lebo mal namierené do Jeruzalema.
Keď to videli učeníci Jakub a Ján, povedali: „Pane, máme povedať, aby zostúpil oheň z neba a zničil ich?“
On sa obrátil a pokarhal ich. A odišli do inej dediny.
Ako šli po ceste, ktosi mu povedal: „Pôjdem za tebou všade, kam pôjdeš.“
Ježiš mu odvetil: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť.“
Inému vravel: „Poď za mnou!“ On odpovedal: „Pane, dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca.“
Ale Ježiš mu povedal: „Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych. Ty choď a zvestuj Božie kráľovstvo!“
Aj iný hovoril: „Pane, pôjdem za tebou, ale najprv mi dovoľ rozlúčiť sa s rodinou.“
Ježiš mu povedal: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo.“
Prvá časť dnešného Evanjelia zaznamenáva formálny začiatok „príbehu z ciest“, o ktorom sme hovorili minulý týždeň. Ježiš sa pevne „rozhodol ísť do Jeruzalema”. Doslovnejší preklad je „nastavil svoju tvár smerom k Jeruzalemu.” Od tohto bodu v Evanjeliu je nevyhnutné umučenie.
Je tu aj kontrast medzi Ježišovou službou a službou Eliáša. Eliáš je známy tým, že zvoláva oheň z neba, aby pohltil jeho nepriateľov (pozri 2Kr 1). Ježiš však zakazuje Jakubovi a Jánovi vykonať takýto zázrak. Ježiš nie je prorok súdu, ktorým bol Eliáš. Ježišovo poslanie a služba je o uzdravovaní viac podobnom Elizeovmu.
Ako šli po ceste, ktosi mu povedal: „Pôjdem za tebou všade, kam pôjdeš.“
Ježiš mu odvetil: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť.“
Inému vravel: „Poď za mnou!“ On odpovedal: „Pane, dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca.“ Ale Ježiš mu povedal: „Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych. Ty choď a zvestuj Božie kráľovstvo!“
Aj iný hovoril: „Pane, pôjdem za tebou, ale najprv mi dovoľ rozlúčiť sa s rodinou.“
Ježiš mu povedal: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo.“
Evanjelista Lukáš tu zhromaždil niekoľko epizód Ježišových stretnutí s rôznymi budúcimi učeníkmi. V každom prípade Ježiš zdôraznil úplnosť záväzku. Ak učeníctvo (Elizea) u proroka Eliáša vyžadoval okamžité zničenie svojho živobytia a úplného vydania sa jeho nasledovaniu, o čo viac si vyžaduje učeníctvo u Syna Božieho!
Naozaj si musíme položiť otázku, či súčasné spôsoby evanjelizácie, ktoré často „zaobaľujú“ evanjelium alebo ho robia „príťažlivým“ alebo ho dokonca „amerikanizujú“, nie sú v skutočnosti zradou Ježišovho povolania. Zistíme, že Ježiš nezjemňuje následky oddanosti voči sebe, hovoriac svojim prípadným nasledovníkom, že „všetko bude fajn“ alebo že si to môžu „premyslieť a vrátiť sa k nemu“. Možno nastal čas skončiť s týmto prístupom a mali by sme byť viac priamočiari pri povolávaní osôb v Cirkvi aj mimo nej k radikálnej zmene života, ktorá nebude pohodlná resp. chlácholivá, ale povedie k večnému životu.