Svätých Petra a Pavla, apoštolov
1. čítanie
Žalm
2. čítanie
evanjelium
Dnes je slávnosť sv. Petra a Pavla, veľmi veľký sviatok v Cirkvi.
Títo dvaja predstavujú vedúcich misie Cirkvi medzi Židmi (Peter) a medzi pohanmi (Pavol) (Gal 2, 7). Cirkev slávi sviatok oboch v ten istý deň, pretože hlásanie evanjelia Cirkvi je založené na ich dvojitom poslaní: „…evanjelium … je Božou mocou na spásu každému, kto verí, najprv Židovi, potom Grékovi. [t.j. pohanom]“ (Rim 1,16).
Od najstarších čias existovali snahy (a pokračujú aj dnes) oddeliť Petra od Pavla a tvrdiť, že mali rôzne evanjeliá. O Petrovi sa tvrdí, že hlásal „židovské kresťanstvo“, ktoré naďalej trvalo na dodržiavaní Mojžišovho zákona, zatiaľ čo Pavol je obviňovaný z toho, že pohanom kázal vieru v Ježiša bez toho, aby vyžadoval obriezku alebo akýkoľvek iný židovský rituál. Takéto názory sa naďalej propagujú v televíznych reláciách alebo populárnych knihách o počiatkoch kresťanstva.
Rozpor medzi Petrom a Pavlom o povahe evanjelia nemá podporu v textoch Nového zákona. Je pravda, že v tom istom čase sa Pavol a Peter nezhodli na praktických dôsledkoch správania sa Židov, ktorí teraz uverili, že Ježiš je Mesiáš (Gal 2, 11–21). Avšak Kniha Skutkov veľmi jasne hovorí, že to Peter bol prvým svedkom a tým, kto potvrdil dar Ducha Svätého a krstu pre neobrezaných pohanov (Sk 10). Okrem toho sv. Pavol bol ochotný dodržiavať židovské rituály, ak by mu dali lepšiu príležitosť kázať ľuďom o Ježišovi Kristovi (Sk 16, 3; 18, 18; 1Kor 9, 22). Zatiaľ čo Petra vo všeobecnosti stotožňujeme so židovskou misiou a Pavla s misiou medzi pohanmi, v skutočnosti obaja kázali každému podľa príležitosti, aká sa naskytla.
Sv. Petra a Pavla spájalo aj preliatie krvi v tom istom meste, t.j. v Ríme. Obaja tam boli popravení, aj ich učeníci a nástupcovia zostali v Ríme natrvalo – a tak sa Rím stal centrum kresťanstva, ako je to dodnes.
Pred mnohými rokmi som bol v deň tejto slávnosti v Ríme a túlal som sa mestom smerom z Vatikánu k Sv. Jánovi v Lateráne. Hľadal som miesto na duchovné čítanie a vošiel do malého kostola – samozrejme, v Ríme sú kostoly všade. Na vrchnom poschodí bola príjemná malá kaplnka, tak som si čítal tam. Môj vreckový Nový zákon mal vyznačený ročný cyklus čítania a čítanie na ten deň bolo z prvej kapitoly Pavlovho listu Rimanom. Chvíľu som si čítal a modlil sa. Keď som vstal na odchod, všimol som si, že kostol má nižšie poschodie a turisti vchádzajú dnu, aby sa tam poobzerali. Pomyslel som si, že to pôjdem preskúmať, a zistil som, že som na mieste Mamertínskej väznice, podľa tradície miesta uväznenia Petra a Pavla pred ich popravou! Aké miesto na slávenie tejto slávnosti!
Čítania na dnešnej svätej omši zdôrazňujú Božie nadprirodzené vyslobodenie týchto dvoch svätých.
1. čítanie
V tom čase kráľ Herodes položil ruky na niektorých príslušníkov Cirkvi a mučil ich. Jánovho brata Jakuba zabil mečom. A keď videl, že sa to Židom páči, rozkázal chytiť aj Petra. Boli práve dni Nekvasených chlebov. Keď sa ho zmocnil, uvrhol ho do väzenia a dal ho strážiť štyrom strážam po štyroch vojakoch: po Veľkej noci ho chcel predviesť ľudu.
Petra teda strážili vo väzení. Ale Cirkev sa bez prestania modlila k Bohu za neho.
V poslednú noc, ako ho mal Herodes predviesť, Peter spal medzi dvoma vojakmi spútaný dvoma reťazami a strážnici predo dvermi strážili väzenie.
Tu zastal pri ňom Pánov anjel a v miestnosti zažiarilo svetlo. Udrel Petra do boku, zobudil ho a povedal: „Vstaň rýchlo!“ A reťaze mu spadli z rúk.
Anjel mu povedal: „Opáš sa a obuj si sandále!“ Keď to urobil, povedal mu: „Prehoď si plášť a poď za mnou!“ Vyšiel von a šiel za ním; ani nevedel, že je to skutočnosť, čo sa dialo skrze anjela. Myslel si, že má videnie.
Prešli cez prvú i druhú stráž a došli k železnej bráne, čo vedie do mesta. Tá sa im sama otvorila. Vyšli ňou, a keď prešli jednou ulicou, anjel mu zmizol.
Tu Peter prišiel k sebe a povedal si: „Teraz naozaj viem, že Pán poslal svojho anjela a vyslobodil ma z Herodesovej ruky a zo všetkého, čo očakával židovský ľud.“
Spomínaný kráľ Herodes nie je ani ten Herodes, ktorý prenasledoval dieťa Ježiša (Herodes Veľký, r. 37 pred Kr. – 4 pred Kr.), ani Herodes, ktorý Ježiša súdil (Herodes Antipas, r. 4 pred Kr. – 39 po Kr., vládca v Galilei a Perei), ale Herodes Agrippa I., ktorý vládol Judei od roku 41 do roku 44. Poprava Jakuba a uväznenie Petra sa uskutočnili v roku 44 nášho letopočtu, keďže Herodes Agrippa v tom istom roku náhle zomrel následkom božskej pomsty (Sk 12, 20–23).
K zatknutiu Petra dochádza počas Veľkej noci („Sviatok nekvasených chlebov“). Očakávame, že história sa bude opakovať a Peter bude popravený na obraz svojho Pána. Ale zrazu je tu zvrat: Boh posiela svojho anjela a Petra vyslobodzuje – na chvíľu. Lukáš príznačne poznamenáva, že „Cirkev sa bez prestania modlila k Bohu za neho“. Lukáš vždy zdôrazňuje úlohu modlitby v živote Pána a prvotnej Cirkvi.
Responzóriový žalm
R.: Pán ma vyslobodil zo všetkej hrôzy.
Pána chcem velebiť v každom čase, *
moje ústa budú ho vždy chváliť.
V Pánovi sa bude chváliť moja duša; *
nechže to počujú pokorní a nech sa tešia. R.
Velebte so mnou Pána *
a oslavujme jeho meno spoločne.
Hľadal som Pána a on ma vyslyšal *
a vytrhol ma zo všetkej hrôzy. R.
Na neho hľaďte a budete žiariť *
a tvár vám nesčervenie hanbou.
Úbožiak zavolal a Pán ho vyslyšal *
a vyslobodil ho zo všetkých tiesní. R.
Ako strážca sa utáborí anjel Pánov okolo bohabojných *
a vyslobodí ich.
Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán; *
šťastný človek, čo sa utieka k nemu. R.
Žalm 34 je žalmom vďakyvzdania za Božie vyslobodenie Dávida od filištínskeho kráľa Abimelecha. Dávidovi hrozilo od Abimelecha nebezpečenstvo popravy, ale predstieral šialenstvo a bol prepustený. Boh koná rôznymi spôsobmi, aby vyslobodil tých, ktorí ho milujú. V kontexte dnešnej omše sa dôraz nekladie na veľkú silu Petra ani Pavla, ale na ich duchovnú chudobu a závislosť na vyslobodení od Boha. Peter a Pavol neboli svätí preto, že boli požehnaní veľkými charizmami, ale preto, že obaja sa naučili vo veci svojej spásy dôverovať Pánovi.
2. ČÍTANIE
Milovaný, ja mám vyliať svoju krv na obetu, nastáva čas môjho odchodu. Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval. Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán, spravodlivý sudca; a nielen mne, ale aj všetkým, čo milujú jeho príchod.
Pán stál pri mne a posilňoval ma, aby sa cezo mňa naplnilo ohlasovanie a aby ho počuli všetky národy; a bol som vyslobodený z tlamy leva.
Pán ma vyslobodí zo všetkého zla a zachráni ma pre svoje nebeské kráľovstvo. Jemu sláva na veky vekov. Amen.
Kľúčová veta tohto čítania, ktorá ho tematicky spája s prvým čítaním, je táto:
“…bol som vyslobodený z tlamy leva. Pán ma vyslobodí zo všetkého zla a zachráni ma pre svoje nebeské kráľovstvo.”
Zatiaľ čo Boh môže zachraňovať verných pred nešťastím a aj to robí, pamätajte na to, že Peter aj Pavol boli nakoniec za svoju vieru popravení. Miesta ich smrti boli veľmi skoro pútnickými miestami a dodnes sú označené Bazilikami svätého Petra a sv. Pavla za hradbami. Takže, čo sa stalo? Sklamal ich Boh v poslednej hodine?
Musíme si pamätať, ako to učil náš Pán, že to najdôležitejšie zlo nie je fyzická ujma alebo smrť: “Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zahubiť v pekle” (Mt 10, 28).
Ďalej, pravým zlom a škodou je upadnúť do hriechu: “A neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás Zlého” (Mt 6, 13, lekcionár k sv. omši). Dokončiť našu životnú cestu bez toho, aby sme upadli do hriechu a zradili v našich posledných chvíľach Krista, znamená byť skutočne oslobodený od zla. To je Božia vernosť Petrovi a Pavlovi, ktorú dnes oslavujeme.
Evanjelium
Keď Ježiš prišiel do okolia Cézarey Filipovej, pýtal sa svojich učeníkov: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“
Oni vraveli: „Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov.“
„A za koho ma pokladáte vy?“, opýtal sa ich.
Odpovedal Šimon Peter: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“
Ježiš mu povedal: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach. A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.
Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“
V evanjeliovom čítaní Kristus potvrdzuje základnú úlohu sv. Petra v Cirkvi. Niektorí komentátori sa snažia vyhnúť implikácii, že Peter je „skala“, na ktorej Kristus postaví svoju Cirkev. Robia rozdiel medzi petros, menom mužského rodu, ktoré znamená „skala“ a ktoré dal Ježiš Petrovi, a petra, gréckym výrazom pre “skala“, ktoré je ženského rodu. Preto tvrdia, že petros (Peter) v skutočnosti nie je petra (skala).1
Problém je, že toto rozlíšenie funguje len v gréckom preklade. Hovorovým jazykom Ježiša a učeníkov bola aramejčina, ktorá má jedno nesklonné2 slovo pre „skalu“: kepha. Toto je koreň pre „Kéfas“, druhé meno pre Petra, ktoré sa z času na čas objavuje nepreložené v Novom zákone. V aramejčine náš Pán povedal Petrovi: “Ty si kepha a na tejto kepha postavím svoju Cirkev.”
Obraz skaly, ktorá prevláda nad podsvetím, má čo do činenia s “obrazovým svetonázorom” Židov v Ježišovej dobe. Verilo sa, že chrám bol postavený na veľkej skale („základnom kameni“ alebo eben shettiyyah), ktorá blokovala šachtu vedúcu dole do pekla. Takže toto je časť obrazu Cirkvi ako chrámu, v ktorom je Peter základným kameňom chrámu – Cirkvi, ktorý bude prekážkou pre pekelné sily, aby neprúdili na zem.
„Kľúče kráľovstva“ dané Petrovi sú obrazom zo Starého zákona. Kráľovský správca, ktorý bdel „nad palácom“ (hebr. asher al-habbayit), nosil kľúč alebo kľúče od paláca na ramene ako znak svojho úradu. Kontroloval prístup do kráľovskej trónnej siene: čo zavrel, nikto nemohol otvoriť, a čo otvoril, nikto mohol zavrieť (Iz 22, 22). Kráľovský správca bol druhý najmocnejší po kráľovi. Ježiš stavia Petra do tejto úlohy v nebeskom kráľovstve, ktoré zakladá.
Jazyk „zviazania“ a „rozviazania“, ktorý Ježiš používa, je technický jazyk používaný medzi Židmi na opis autority určiť halakhah, to znamená praktickú aplikáciu náboženského zákona. „Zviazať“ zakazovalo niečo urobiť a „rozviazať“ to dovoľovalo. Veľmi užitočná je aj definícia „zviazať a rozviazať“ v klasickom židovskej encyklopédii z roku 1906:
Moc zväzovať a rozväzovať si vždy nárokovali farizeji. Za kráľovnej Alexandry, ako hovorí Jozefus („B J.“ i, 5, § 2), sa farizeji “stali správcami všetkých vecí verejných, aby boli splnomocnení vyhnať a opätovne prijať koho chceli, ako aj rozviazať a zviazať.“ Toto neznamená, že ako vzdelaní muži sa len rozhodli, čo bolo podľa Zákona zakázané alebo povolené, ale že vlastnili a vykonávali moc viazania resp. rozviazania nejakej záležitosti “kúzlom” svojej božskej autority presne tak, ako mohli mocou im zverenou vyslovovať a odvolávať kliatbu na človeka. Rôzne školy mali moc „zviazať a rozviazať“; teda zakazovať a dávať povolenie (Hag. 3b); a mohli zaviazať každý deň vyhlásením, že je to pôstny deň (Meg. Ta’an. xxii.; Ta’an. 12a; Yer. Ned. i. 36c, d). Táto moc a autoritu rabínskeho zhromaždenia každého veku alebo vo veľrade bola potvrdená a uznaná nebeským súdom (Sifra, Emor, ix.; Mak. 23b).
V tomto zmysle keď Ježiš menoval svojich učeníkov za svojich nástupcov, používal známy vzorec (Mt 16,19; 18,18 – upravené pre potreby tohto prekladu). Týmito slovami im doslova udelil rovnakú autoritu, aká podľa neho patrila zákonníkom a farizejom, ktorí „viažu ťažké až neúnosné bremená a kladú ich ľuďom na plecia, ale sami ich nechcú ani prstom pohnúť”, to znamená „uvoľniť ich“, hoci majú takú moc (Mt 23, 2–4 – upravené pre potreby tohto prekladu).3
V zásade autorita zviazať a rozviazať bola autoritou robiť konečné rozhodnutia o náboženských záležitostiach. Dnes tomu hovoríme „výkon Magistéria“. Pápežská neomylnosť je konečným dôsledkom tejto autority udelenej Petrovi, lebo Petrove rozhodnutia majú zaručenú podporu neba.
Petrova autorita umožňuje Cirkvi robiť jasné rozhodnutia a hovoriť jedným hlasom o morálnych záležitostiach. Teda my ako kresťania nie sme ponechaní v situácii večného vzájomného sporu o význame Písma, ale jasný Petrov hlas nám prostredníctvom jeho nástupcu umožňuje rozlíšiť správne od nesprávneho. Toto je tiež súčasťou toho, čo znamená byť „zbavený zlého“.
Pri tejto slávnosti sa modlime, aby sme napodobňovali pokoru Petra a Pavla, ktorí, napriek všetkým Pavlovým intelektuálnym darom a Petrovmu naplneniu duchovnou autoritou, boli stále pokorní muži, ktorí sa v každej chvíli spoliehali na Božiu moc a jeho anjelov, ktorí ich „zachránia od každého zla.” Ich príklad je vzorom pre našu spiritualitu.
1 Grécke slovo petra sa takmer vždy používa na označenie skaly, ktorá vyčnieva alebo je spojená so zemou, ako sú výbežky, skaly, útesy a iné prírodné úkazy. Oddelený kus skaly, ktorý sa dá zdvihnúť, vrhnúť atď., sa nazýval lithos. Slovo petra je gramaticky ženského rodu; v celej tamojšej gréckej literatúre je menej ako pol tucta prípadov, kde sa používa mužská forma petros s rovnakým významom ako lithos (2 Mach 1, 16, 4, 41). Toto nie je dobrý štýl gréčtiny a mohla to byť chyba autora.2 Nesklonné slovo v závislosti nemení formu ani nemá rôzne koncovky v závislosti od gramatickej alebo syntaktickej funkcie — vždy zostáva rovnaké.3 Kaufmann Kohler, „Binding and Loosing“, The Jewish Encyclopedia, Kopelmanova nadácia, www.jewishencyclopedia.com/articles/3307-binding-and-loosing.