15. nedeľa v Cezročnom období

1. čítanie

Žalm

2. čítanie

evanjelium

Dt 30, 10-14
Ž 69, 14+17. 30-31. 33-34. 36ab+37 alebo Ž 19, 8. 9. 10. 11
Kol 1, 15-20
Lk 10, 25-37

V úvode svojej klasickej detskej show Susedstvo pána Rogera zvykol Fred Rogers spievať: “V tejto štvrti je krásny deň. Krásny deň pre suseda/blížneho (pozn. prekladateľa: slová “sused” a “blížny” sú v angličtine totožné). Bol by si môj (blížny)? Môžeš byť môj (blížny)? … Nebudeš môj blížny? Budeš, prosím? Prosím, nebudeš môj blížny?” 

Fred Rogers bol teologicky vysoko vzdelaný muž, presbyteriánsky pastor, ktorý tiež poskytol štedré granty (rímskokatolíckemu) Kolégiu a semináru sv. Vincenta v Latrobe v Pensylvánii. Myslím, že si bol dobre vedomý teologického významu pojmu „blížny“, ktorý budeme skúmať prostredníctvom čítaní na túto nedeľu. V túto nedeľu nás Ježiš mocne vyzýva, aby sme prelomili bariéry a predsudky, ktoré nám bránia prejavovať lásku iným ľudským bytostiam. Ježišovo učenie je pokračovaním najlepšej syntézy morálnych pokynov Starého zákona a judaizmu, ktoré na každého človeka nazerajú ako na „blížneho“.

1. čítanie

Dt 30, 10-14

Mojžiš prehovoril k ľudu: „Budeš počúvať hlas Pána, svojho Boha, a zachovávať jeho prikázania a nariadenia, napísané v tomto zákone, a obrátiš sa k Pánovi, svojmu Bohu, celým srdcom a celou dušou.

Veď toto prikázanie, ktoré ti dnes dávam, nie je nad tvoje sily ani ďaleko od teba. Nie je v nebi, žeby si mohol povedať: ‚Kto za nás môže vystúpiť do neba a zniesť nám ho, aby sme ho mohli počuť a zachovávať?‘ Ani za morom nie je, žeby si musel povedať: ‚Kto prejde za nás cez more a kto nám ho prinesie, aby sme ho mohli počuť a zachovávať?‘ Naopak, toto slovo je celkom blízko pri tebe, je v tvojich ústach a v tvojom srdci, a preto ho môžeš zachovať.“

Je nemožné preceniť dôležitosť Knihy Deuteronómium pre štruktúru a význam celej Biblie. Názov „Deuteronómium“ pochádza z gréckeho “deutero nomos”, „druhý zákon“. Nazýva sa tak preto, lebo v ňom Mojžiš druhýkrát opakuje Desatoro (pozri Ex 20; Dt 5). Deuteronómium je piata a posledná kniha Tóry, „Kníh Mojžišových“, ktorá zhŕňa a interpretuje predchádzajúce štyri. Deuteronómium je teda definitívnym vyhlásením Mojžišovej zmluvy a Zákona vo svojej konečnej podobe tesne predtým, ako Boží ľud vstúpi do zasľúbenej zeme pod vedením Jozuu. Samotný Mojžiš zomiera na jeho konci, takže táto kniha je posledným vyhlásením, poslednou vôľou a testamentom veľkého zákonodarcu izraelského národa.

Dôležitosť Deuteronómia ukazuje fakt, ako často sa cituje v neskoršej literatúre. Je jednou z troch najcitovanejších kníh v zvitkoch od Mŕtveho mora (Kumránskych) a v Novom zákone (spolu so Žalmami a Izaiášom). Náš Pán sám cituje výlučne z Deuteronómia vo svojich troch odpovediach na satanove pokušenia na púšti (pozri Mt 4,1–11) 

Deuteronómium je kniha paradoxov. Zahŕňa v sebe najvznešenejšie vyjadrenia Božej lásky (Dt 6, 1–9), no aj niektoré z najtvrdších zákonov v Starom zákone. Mojžiš v ňom završuje svoju “kariéru” vodcu Izraela. Už štyridsať rokov sa dôverne zhovára s Bohom „z tváre do tváre“, takže chápe Božiu prirodzenosť a lásku. Zároveň si „búcha hlavu o múr“ v snahe prinútiť Izraelitov, aby dodržiavali Božie príkazy, hoc len niekoľko dní po sebe. Kniha Numeri desaťkrát zaznamenáva, ako sa Izrael na púšti vzbúril proti Bohu a Mojžišovi. Mojžiš je teda uväznený medzi svojou víziou vznešenej Božej prirodzenosti a svojím absolútne realistickým chápaním klamlivosti ľudskej prirodzenosti.

Dnešné čítanie je prevzaté z konca Knihy Deuteronómium a zahŕňa jeden z Mojžišových posledných prejavov k Izraelu pred jeho smrťou. Prosí Izrael, aby dodržiaval Božie zákony, a trvá na tom, že ony nie sú príliš náročné na vykonávanie. Trvá na tom, že Boží zákon „je celkom blízko pri tebe, je v tvojich ústach a v tvojom srdci, a preto ho môžeš zachovať”. Inými slovami, zákon Boha Izraela je vo svojej podstate „prirodzeným zákonom“, základným zákonom dobra a zla, ktorý je vpísaný do našej prirodzenosti. Ako hovorí Katechizmus § 1955: 

Prirodzený zákon vyjadruje prvé a základné príkazy, ktorými sa riadi morálny život… Jeho hlavné príkazy sú vyjadrené v Desatore. Tento zákon sa volá prirodzený nie vo vzťahu k prirodzenosti nerozumných bytostí, ale preto, že rozum, ktorý ho vyhlasuje, je vlastný ľudskej prirodzenosti. … Prirodzený zákon „nie je nič iné ako svetlo rozumu, ktoré do nás vložil Boh a pomocou ktorého poznávame, čo treba robiť a čomu sa vyhýbať. Toto svetlo a tento zákon dal Boh človekovi pri stvorení (sv. Tomáš Akvinský, Dec. praec. I) 

Správne chápané jadro Mojžišovho zákona je vyjadrením a priblížením prirodzeného mravného zákona, ktorý sú povinní dodržiavať všetci ľudia.

Responzóriový žalm

Ž 69, 14+17. 30-31. 33-34. 36ab+37

R.: Hľadajte, pokorní, Pána a srdce vám oživne.

Pane, obraciam sa modlitbou k tebe *
v tomto čase milosti.
Vypočuj ma, Bože, pre svoju veľkú dobrotu, *
pre svoju vernosť mi pomôž.
Vyslyš ma, Pane, veď si dobrotivý a láskavý; *
pre svoje veľké milosrdenstvo pohliadni na mňa. R.

Som úbožiak, plný bolesti; *
tvoja pomoc, Bože, ma pozdvihne.
Piesňou chcem Božie meno osláviť *
a velebiť ho chválospevmi. R.

Nech zvedia o tom ponížení a nech sa potešia; *
hľadajte Boha a srdce vám oživne.
Lebo Pán vypočuje chudobných *
a nepohŕda svojimi, keď sú v zajatí. R.

Lebo Boh zachráni Sion *
a vybuduje mestá Júdove.
A zdedia ho potomci jeho služobníkov *
a tí, čo milujú jeho meno, budú v ňom prebývať. R.

Celebrant má možnosť vybrať si responzóriový žalm. Prvá možnosť, Žalm 69, je predzvesťou Evanjelia s jeho podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi. Pri spievaní tohto žalmu sa zhromaždenie stotožňuje s úbohým mužom zbitým na ceste do Jericha. Vidíme samých seba ako biednych a sužovaných v núdzi, ktorí potrebujú milosrdenstvo a láskavosť Pána, ktorého láska je tak dobre vyjadrená v skutkoch milosrdného Samaritána.

Responzóriový žalm

alebo Ž 19, 8. 9. 10. 11

R.: Rozhodnutia Pánove sú správne, potešujú srdce.

Zákon Pánov je dokonalý, *
osviežuje dušu.
Svedectvo Pánovo je hodnoverné, *
dáva múdrosť maličkým. R.

Rozhodnutia Pánove sú správne, *
potešujú srdce.
Prikázania Pánove sú jasné, *
osvecujú oči. R.

Bázeň pred Pánom je úprimná, *
trvá naveky.
Výroky Pánove sú pravdivé *
a všetky spravodlivé. R.

Vzácnejšie sú než zlato, *
než veľký drahokam,
sladšie sú než med, *
než medové kvapky z plástu. R.

Druhá možnosť responzóriového žalmu nadväzuje na tému Božieho zákona vyjadrenú v prvom čítaní a prvej časti evanjelia. Čo je správne a čo nesprávne je vpísané do podstaty prírody a podstaty našej prirodzenosti. Ak by sme rozmýšľali racionálne, rozoznali by sme dobré od zlého. Avšak kvôli našej náklonnosti k hriechu máme tendenciu nemyslieť racionálne, ale naopak racionalizovať. Nemôžeme myslieť jasne, pretože nehľadáme pravdu; hľadáme vlastné potešenie. Z tohto dôvodu, aj keď je v ľudskom srdci napísané správne a nesprávne, len veľmi málo ľudí bez pomoci Božieho zjavenia presne vie, čo je dobré a čo zlé. Žalmista v 19. žalme chváli Boha za dokonalosť jeho slova, jeho zákona. Keď prijímame Božie slovo s pokorou, keď prijímame jeho definície dobra a zla, zrazu sa nám „rozjasní”. Sme schopní jasne myslieť. Pri spätnom pohľade sa zdá zrejmé: Prečo sme nedokázali vidieť, že interrupcia je nesprávna, že berie nevinný život? No v tom čase sme boli uväznení v sieti racionalizácie, ktorú môže preťať iba Božie slovo, pretože je „ostrejšie ako dvojsečný meč“ (Hebr 4, 12). Po obrátení chválime Boha za zjavenie jeho zákona, ktorý zrazu dal zmysel nášmu morálnemu vesmíru.

2. ČÍTANIE

Kol 1, 15-20

Ježiš Kristus je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia, lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné, tróny aj panstvá, kniežatstvá aj mocnosti. Všetko je stvorené skrze neho a pre neho. On je pred všetkým a všetko v ňom spočíva.

On je hlavou tela, Cirkvi. On je počiatok, prvorodený z mŕtvych, aby on mal vo všetkom prvenstvo. Lebo Boh chcel, aby v ňom prebývala všetka plnosť a aby skrze neho zmieril všetko so sebou, keď pre jeho krv na kríži priniesol pokoj všetkému, čo je na zemi aj čo je na nebi.

Druhé čítanie nám pomáha pochopiť, ako prirodzený zákon zapísaný v našich srdciach súvisí s Božím nadprirodzeným zjavením o sebe. Najvyšším Božím zjavením o sebe je osoba Ježiša Krista, ktorého nazývame „Slovo“ Božie. Toto Slovo “vtrhlo” do našej reality tým, že na seba vzalo ľudské telo, tridsať rokov s nami chodilo a hovorilo, umrelo, vstalo z mŕtvych a poverilo svojich poslov, aby učili jeho slová, kým sa nevráti. Ale toto Slovo je tiež božskou osobou, skrze ktorú bol stvorený celý vesmír. Keďže vo veľmi skutočnom zmysle sme boli stvorení Ježišom, nie je nevysvetliteľné, že náš prirodzený zmysel pre dobro a zlo by mal zodpovedať pozitívnemu zákonu, ktorý nachádzame v Písme: Desatoro, Kázeň na vrchu, dve najväčšie prikázania. Toto druhé čítanie nám tiež pripomína, že kresťanské evanjelium nie je len nejakou „cestou“ k Bohu, ale tou pravou „cestou“ k Bohu. Kristus Ježiš je obrazom Otca; on je Boh Stvoriteľ. Všetky ľudské osoby, bez ohľadu na svoj etnický alebo náboženský pôvod, boli stvorené v Kristovi a na jeho obraz. Preto je posolstvo o kríži univerzálnym posolstvom. Kristovo utrpenie a smrť sú pre celé ľudstvo univerzálnym dôkazom Božej milosrdnej lásky k nám a jeho zmŕtvychvstanie je univerzálnym dôkazom najyššej Božej moci a dobroty. Iné náboženstvá, filozofie a učenia môžu pochopiť rôzne body pravdy, ale nie sú Cestou k Otcovi.

Evanjelium

Lk 10, 25-37

Vystúpil ktorýsi znalec zákona a povedal, aby pokúšal Ježiša: „Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?“

Ježiš mu vravel: „Čo je napísané v Zákone? Ako tam čítaš?“

On odpovedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle a svojho blížneho ako seba samého!“

Povedal mu: „Správne si odpovedal. Toto rob a budeš žiť!“

Ale on sa chcel ospravedlniť, preto sa opýtal Ježiša: „A kto je môj blížny?“

Ježiš povedal: „Istý človek zostupoval z Jeruzalema do Jericha a padol do rúk zbojníkov. Tí ho ozbíjali, doráňali, nechali ho polomŕtveho a odišli. Náhodou šiel tou cestou istý kňaz a keď ho uvidel, obišiel ho. Takisto aj levita: keď prišiel na to miesto a uvidel ho, išiel ďalej.

No prišiel k nemu istý cestujúci Samaritán a keď ho uvidel, bolo mu ho ľúto. Pristúpil k nemu, nalial mu na rany oleja a vína a obviazal mu ich; vyložil ho na svoje dobytča, zaviezol ho do hostinca a staral sa oň. Na druhý deň vyňal dva denáre, dal ich hostinskému a povedal: ‚Staraj sa oň a ak vynaložíš viac, ja ti to zaplatím, keď sa budem vracať.‘

Čo myslíš, ktorý z tých troch bol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?“

On odpovedal: „Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo.“

A Ježiš mu povedal: „Choď a rob aj ty podobne!“

Je zaujímavé, že na priamu otázku, ako získať večný život, Ježiš neodpovedá: „Len vo mňa ver a potom rob, čo chceš.” V skutočnosti poukazuje na Boží zákon a mravný život. Žiť život v súlade s Božím zákonom – ktorý je zákonom lásky – nie je vecou výberu. Je to neoddeliteľná súčasť toho, čo znamená byť spasený, toho, čo je nevyhnutné, aby sme mali „večný život“. Kvôli protestantskému dôrazu na „spásu iba vierou“ veľké skupiny Američanov, ktorí sa označujú za kresťanov, stratili zo zreteľa skutočnosť, že život podľa Božieho zákona je nesporným rozmerom spasenia. Znalec zákona, s ktorým sa Ježiš rozpráva, je bystrý. Všetkých 613 príkazov Mojžišovej Tóry zhŕňa do dvoch širokých príkazov: láska k Bohu a láska k blížnym. Cituje prvý príkaz z Deuteronómia (pripomeňme si naše prvé čítanie), konkrétne Dt 6, 5, ktorý je súčasťou slávneho úryvku (Dt 6, 4–9) nazývaného v judaizme „Šema”. Začína takto: „Počuj, Izrael [v hebr. shema, yisrael!], Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha…“. Túto pasáž recitujú zbožní Židia trikrát denne a v judaizme funguje podobne ako Krédo, Otče náš alebo Apoštolské vyznanie viery v kresťanstve. Znalec zákona cituje druhé prikázanie z Lv 19, 18: „Miluj svojho blížneho ako seba samého. Ja som Pán!“. Mnohí kresťania si myslia, že Ježiš bol originálny v zhrnutí mojžišovského zákon do dvoch príkazov lásky (pozri Mk 12, 28–31), ale Ježiš v skutočnosti jednoducho súhlasil s tými najlepšími tradíciami židovského morálneho a právneho myslenia. Židia a kresťania sa líšia v otázke identity Ježiša Krista, ale nie v základoch morálneho zákona.

Ale on sa chcel ospravedlniť, preto sa opýtal Ježiša: „A kto je môj blížny?“

Ježiš povedal: „Istý človek zostupoval z Jeruzalema do Jericha a padol do rúk zbojníkov. Tí ho ozbíjali, doráňali, nechali ho polomŕtveho a odišli. Náhodou šiel tou cestou istý kňaz a keď ho uvidel, obišiel ho. Takisto aj levita: keď prišiel na to miesto a uvidel ho, išiel ďalej.

No prišiel k nemu istý cestujúci Samaritán a keď ho uvidel, bolo mu ho ľúto. Pristúpil k nemu, nalial mu na rany oleja a vína a obviazal mu ich; vyložil ho na svoje dobytča, zaviezol ho do hostinca a staral sa oň. Na druhý deň vyňal dva denáre, dal ich hostinskému a povedal: ‚Staraj sa oň a ak vynaložíš viac, ja ti to zaplatím, keď sa budem vracať.‘

Čo myslíš, ktorý z tých troch bol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?“

On odpovedal: „Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo.“

A Ježiš mu povedal: „Choď a rob aj ty podobne!“

V tomto znalcovi zákona vidíme príklad rozdielu medzi racionálnym myslením a racionalizáciou, ako sme o nej hovorili vyššie. Po Ježišovej odpovedi chce zákonník „sám seba ospravedlniť“. Začína racionalizovať: „Obmedzme okruh ľudí, na ktorých sa vzťahuje pojem “blížny”, a potom morálny zákon nebude taký náročný!”

Zákonník chce „ospravedlniť sám seba“, a nie byť „ospravedlnený Bohom“. Aby sme boli „ospravedlnení Bohom“, musíme vložiť absolútnu vieru v Ježiša Krista a dovoliť mu, aby nás naplnil svojím Duchom Svätým, ktorý prúdi cez krst a ostatné sviatosti. On nás očisťuje a robí novými, neospravedlňuje naše hriechy, ani kvôli nám nerobí výnimky. Namiesto toho nám Duch umožňuje, aby sme skutočne a zo srdca nasledovali Boží zákon lásky (Rim 8, 3–4). To je nevyhnutná podmienka, aby sme boli „spasení“.

V odpovedi na mužovu otázku Ježiš rozpráva slávny príbeh o milosrdnom Samaritánovi. „Istý človek zostupoval z Jeruzalema do Jericha a padol do rúk zbojníkov…” Bol to dosť veľký zostup, pretože medzi Jeruzalemom a Jerichom sa človek presúva z jednej z najvyššie položených oblastí v Izraeli do jednej z najnižších, hlboko pod úrovňou mora. Počas tohto rýchleho zostupu sa terén stáva čoraz suchším, až kým človeka neobklopí pustá divočina erodovaných kopcov posiatych jaskyňami, ktoré poskytujú dostatok úkrytov pre banditov, vyhnancov, vzbúrencov a zlodejov. Tento muž je zrejme trochu blázon, keď sa o to pokúsil bez sprievodu karavány, a na svoju hlúposť tvrdo dopláca.

Kňaz a levita ho „obišli“. Nebolo to len tým, že by tieto osoby boli „príliš zaneprázdnené“, ako to interpretovala slávna verzia Veggie Tales (americký kreslený kresťanský seriál s postavičkami z ríše zeleniny, pozn. prekladateľa). Kontakt s mŕtvym telom by mal za následok obradnú nečistotu, ktorá by kňazovi a levitovi bránila vykonávať povinnosti v chráme. Nebolo možné zistiť, či je muž nažive alebo mŕtvy, a tak sa mu kňaz a levita zďaleka vyhli, aby predišli možnej kontaminácii. Obaja zabúdajú na učenie proroka Ozeáša: „Lebo milosrdenstvo chcem a nie obetu a poznanie Boha viac ako celopaly“ (Oz 6,6). Inými slovami, skutky milosrdenstva majú aj v samotnom Starom zákone prednosť pred kultovými záujmami. Kňaz a levita konali možno správne z liturgického hľadiska, ale nedokázali pochopiť podstatu Božieho zákona.

Na druhej strane prechádza okolo Samaritán. Samaritáni boli zmiešanými potomkami Izraelitov a pohanov. V roku 722 pred Kristom dobyla asýrska armáda Severné kráľovstvo Izraela a deportovala stredné a vyššie vrstvy. Asýrsky kráľ nahradili deportovaných Izraelitov niekoľkými pohanskými etnickými skupinami (2Kr 17, 7–41). Títo pohania sa zmiešali s Izraelitmi nižšej triedy, ktorí tam ostali, a vytvorili Samaritánov. Keď sa Židia vrátili okolo roku 537 – 520 pred Kristom z babylonského exilu,  Samaritáni ponúkli svoju pomoc pri výstavbe chrámu v Jeruzaleme, no Židia ich odmietli (Ezd 4, 1–4). Samaritáni sa potom rozhodli postaviť si svoj vlastný chrám na hore Gerizim na území severného Izraela. Nakoniec vyvinuli iný systém kultovej čistoty („kóšer“) a odlišnú právnu tradíciu („halacha“) ako Židia. Židia ich do istej miery právom považovali za schizmatikov a heretikov. Neexistovalo žiadne dostatočné teologické opodstatnenie na vybudovanie Pánovho chrámu na vrchu Gerizim (pozri Jn 4, 16–26) ako súpera chrámu v Jeruzaleme. Samaritáni odmietli Božiu zmluvu s Dávidom, ktorá zahŕňala výber Jeruzalema za miesto Božej svätyne (pozri Ž 78, 60–72; Ž 132).

Takže tento Samaritán – zmiešaná rasa heretických a schizmatických náboženských doktrín – náhodou prechádza po ceste a všimne si spomínaného muža. Hoci má Samaritán nepochybne nesprávne názory na to, kde a ako uctievať, chápe, že milosrdenstvo má prednosť pred kultovou čistotou, a preto – paradoxne – lepšie rozumie zákonu Božiemu ako kňaz alebo levita. Obväzuje mužovi rany a stará sa o neho, ako keby bol členom rodiny. 

Na konci podobenstva Ježiš hovorí: „Ktorý z týchto … bol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?” a znalcovi zákona povie: „Choď a rob aj ty podobne.” Všimnite si, ako Ježiš posúva diskusiu. Učenec sa spýtal: „Kto je môj blížny (pre mňa)?”, ale Ježiš dáva lekciu o tom, ako byť blížnym iným ľuďom. Je to lekcia, ktorá sa nepochybne veľmi nepáčila znalcom zákona, pretože Židia Samaritánmi absolútne opovrhovali. Myšlienku, že Božie milosrdenstvo by malo byť vyjadrené cez hranice herézy, schizmy a kultovej čistoty, bolo veľmi ťažké prijať.

Podobenstvo má ešte aj hlbší význam. Zbitý muž je symbolom každého človeka, stavu ľudstva. Kňaz a levita predstavujú starú zmluvu (t. j. Mojžišovu zmluvu), ktorá je sama o sebe dobrá, ale nemá moc nás spasiť. Milosrdný Samaritán je predobrazom samotného Ježiša. Hoci Ježiš nebol Samaritán, bol obvinený, že ním je (Jn 8, 48) a neustále prejavoval lásku Samaritánom (Jn 4; Lk 9, 51–55). Židovské náboženské autority považovali Ježiša za podobného „Samaritánom“ v tom, že nedodržiaval „správne“ zákony o čistote a vo výklade Zákona sa odchyľoval od štandardnej židovskej tradície (učenia starších). Preto je Ježiš tým, ktorého náboženskí vodcovia odmietajú, no napriek tomu k nám prichádza, všíma si náš žalostný stav a blahosklonne obväzuje naše „rany“ a stará sa o nás, hoci to znamená “kontaminovať“ sa kontaktom s našou skazenosťou a hriechom.

Som si vedomý toho, že učenci vo veľkom odmietajú kresťanskú tradíciu vidieť Ježiša zosobneného v milosrdnom Samaritánovi, ale verím, že táto tradícia je správna. Ježiš často rozprával podobenstvá s viacerými významovými úrovňami a bolo známe, že rozprával podobenstvá, v ktorých jedna z postáv bola obrazom jeho samého (pozri Mt 21, 33–41). Verím, že je to tak aj v prípade podobenstva o milosrdnom Samaritánovi.

Aby sme zhrnuli posolstvo dnešných čítaní: Boží zákon je pre nás v podstate vyjadrený v dvoch prikázaniach lásky k Bohu a lásky k blížnemu. Výklad ostatných Božích zákonov by mal smerovať k naplneniu týchto dvoch príkazov. Božia láska sa nám, hriešnikom, prejavila skrze Ježiša Krista, ktorý sa zľutoval nad naším žalostným stavom a „obviazal nám rany“. Rovnaký súcit by sme mali prejavovať aj ostatným, byť ochotní prehliadať akékoľvek hranice – rasové, náboženské, politické, kultúrne atď. – ktoré by nám inak bránili uznať človeka za nášho „blížneho“. Neznamená to vyjadrovať súhlas s hriechom a hriešnym životným štýlom alebo ich tolerovať, ale skôr milovať druhých napriek ich hriechu a priťahovať ich láskou, aby našli radosť z kráčania podľa Božieho zákona.