„Vy nič neviete o živote“ – si možno niekedy povedia alebo pomyslia dospelí, keď počúvajú mladých rozprávať o svojich snoch a túžbach. Alebo takto skúsení manželia „schladia“ novomanželov, rozplývajúcich sa nad tým, aký krásny je manželský život. „Veď počkaj pár mesiacov a uvidíš, aké to naozaj je,“ skomentujú zase dlhoroční zamestnanci, pracujúci po toľkých rokoch už len preto, aby zarobili peniaze, svojho začínajúceho kolegu, ktorý sa ešte teší z toho, ako ho jeho práca baví. A niektorí si tak povedia aj pri dnešných slovách pápeža Františka o športe: „Možno to tak bolo kedysi dávno, ale dnes je celý šport o peniazoch. Možno ešte keď deti športujú na ihrisku, alebo keď sa hrá len-tak, vtedy to je ešte radosť, ale keď chceš byť profesionál, keď ide o skutočný šport, tak to je tvrdý boj…“ 

A zdá sa, že tak by sme našli veľa oblastí života, … Čím sme starší, tým viac je starostí. „Mladosť pochabosť“ alebo „Malé deti, malé starosti, veľké deti, veľké starosti“… Radosť z pohybu, radosť zo života, z darov, ktoré nám Stvoriteľ dal – na to niet dnes čas, pretože keď ide o skutočný život, ten sa viac podobá súboju kto z koho. Akoby životným štandardom človeka dnes bola ustarostenosť či boj a radosť patrila len „vyvoleným deťom šťasteny“, čo majú život bez starostí. Akoby sme urobili z radosti zo života len krehkú odmenu, ktorú si navyše treba tvrdo vybojovať, alebo synonymum na bezstarostnosť, ktorá aj tak vlastne nikdy nebude. No Božie slovo o nej hovorí ako o ovocí Ducha Svätého. Ako o niečom, čo normálne patrí do toho života, teda ak je žitý v Duchu. Preto na inom mieste nás vyzýva rozhodnúť sa pre postoj radosti „Radujte sa v Pánovi!“ 

A tak sa teším z toho, že dnes – využijúc obraz športu – sme Svätým Otcom Františkom pozvaní objaviť to, ako to bolo na počiatku. A nielen objaviť – a zostať sklamaní. Ale ešte viac – objaviť a nanovo celým srdcom uveriť, že to na počiatku nebola len romantika, ktorá sa aj tak nenávratne rozplynula, či idealistická predstava, ktorá sa aj tak nenaplnila… Ale že to je reálny zámer pre celý náš skutočný život. Pre tento život. A pre každého. 

Sme dnes pozvaní, aby sme rástli v sile a v premáhaní ospalosti alebo pohodlnosti, pretože Božie zámery netreba oplakávať ako stratenú príležitosť či vzhliadať k nim ako k niečomu nedosiahnuteľnému. Božie zámery sú predsa tak blízko, sú v našom srdci a čakajú na to, kedy urobíme odvážny krok, keď seba, svoj každý deň a to, čo sa naozaj dá a nedá žiť, prestaneme prispôsobovať okolnostiam. A začneme ich prispôsobovať Božiemu zámeru ako svojmu celoživotnému najdôležitejšiemu plánu, o ktorého naplnenosti sme presvedčení. Už je čas – viac veriť Božím úmyslom a pre ne žiť ako sa odvolávať na svoje skúsenosti so životom, pre ktoré prestávame žiť. Už je čas opustiť postoj lenivého čakania na bezstarostnosť či snívanie o nej. Už je čas zaujať životný postoj úprimného žitia odvážneho presvedčenia. 

Keď sa svätý Bazil Veľký obracal na mladých, ako príklad použil úsilie, aké si vyžaduje šport, a tak im vštepoval schopnosť obetovať sa, aby rástli v čnostiach: „Títo muži priniesli tisíce a tisíce obetí, aby všetkými prostriedkami zveľadili svoju fyzickú silu, potili sa pri únavných cvičeniach na ihrisku […] a potom trénovali, takže celé obdobie, ktoré predchádzalo veľkej skúške, bolo len prípravou […] na zveľadenie všetkých fyzických a psychických zdrojov, aby získali iba korunu […]. A my, ktorí čakáme v inom živote takú mimoriadnu odmenu, akú nemôže žiaden jazyk náležite opísať, myslíme azda, že ju dosiahneme, stráviac život v bezstarostnosti a nečinnosti?“

Čo viac ovplyvňuje moje zmýšľanie – životné skúsenosti alebo Božie slovo a Jeho zámery? 

Strážim si počas dňa v tej rozmanitosti situácií, ktoré zažívam, ako svoj pevný štandard to počiatočné potvrdené Božou autoritou, že môj život je vyjadrením Božej dobroty a lásky? 

Ako dnes vložím do svojho dňa „Radujte sa v Pánovi“?