Dobrý večer, pozdrav Pán Boh, dobrý deň! 

Srdečne vítam pri ďalšej časti “Odrobín” a pozývam na zajtrajšiu úlohu. Dnes opäť úloha zo série “mission impossible”, niečo, čo robiť nechceme, nepáči sa nám to a určite nám to zajtra spôsobí ťažkosti. 

Ale presne o to ide, aby nám to spôsobilo ťažkosti. S istou mierou rozumu, ale len s istou mierou. S istou mierou obozretnosti, ale len s istou mierou, by som chcel, aby ste zajtrajšok prežili tak, že o čokoľvek vás poprosia, spravíte to. Pozor! Samozrejme, s rozumom, a vyhýbajúc sa zlým veciam, ale… Všimnite si, že veľmi často nás ľudia prosia o veci, ktoré v skutočnosti nemusíme robiť, nechceme robiť, necítime sa povolaní, alebo sa nám nepáčia, alebo sú príliš ťažké… Zvyčajne je to dobrá vec, vedieť povedať “nie”. Nechcem negovať asertivitu atakďalej, božechráň. Ale skús zajtra dovoliť, aby prosby iných ľudí rozhodli o tom,  čomu venuješ čas a čomu nie. Možno ťa zajtra niekto poprosí: “Počuj, potrebujem pomôcť, potrebujem hodinu tvojho času.” A tebe napadne: “Ja nemôžem, lebo mám povinnosti, a nemôžem ich nechať tak”. Nie. Skús ich zajtra nechať tak. Nehovorím, že to má byť náš postoj už celý život. Nedá sa žiť len tak, že neustále plníš prosby ostatných. To nie je múdre. 

Ale myslím, že nášmu srdcu to prospeje, ak sa naučí nesústrediť toľko na seba, na to, čo je tvoje, ale vychádzať aj v ústrety potrebám iných. 

Priatelia, veľmi veľa tradičných reholí má duchovnosť, ktorá sa zakladá práve na tomto. V tom okrem iného spočíva sľub poslušnosti, že nerobíš len to, čo by si podľa teba mal robiť, alebo sa v tom dobre cítiš, ale povedia ti: “Budeš robiť toto, lebo to teraz potrebujeme,” a ty si hovoríš: “To je tá posledná vec, ktorú chcem robiť,” a racionálne to možno naozaj je tá posledná vec, akú by si mal robiť. Urob ju. Skús to zajtra, samozrejme, s rozumom, aby ťa niekto nedostal do problémov, dúfam, že tomu rozumiete, že to nemusím vysvetľovať ako deťom. Ale…