22. deň – PÚŤ

Dobrý večer, pozdrav Pán Boh, dobrý deň! 

Srdečne vás vítam v ďalšej časti pôstnej série „Odrobiny“, je to posledná časť tohto týždňa. Mám pre vás opäť úlohu na zajtra, na nedeľu. Ak nemôžete zajtra, splňte ju inokedy, ale myslím, že nedeľa sa vám mnohým hodí, keďže pravdepodobne nepôjdete do práce, okrem tých, ktorí do práce ísť musia. 

Priatelia, jedným z najstarších typov pokánia v Cirkvi, okrem pôstu, modlitby, rôzneho druhu odriekania a umŕtvovania, je púť. Kedysi ľudia veľmi často pri spovedi dostali za pokánie ísť na púť do nejakej svätyne, a až keď tam došli, vtedy ich takpovediac dosiahlo rozhrešenie. Samozrejme, je to trochu úvodzovkách, ale išlo o to, že keď tú cestu naplníš, dovedie ťa k prijatiu daru Božieho milosrdenstva. 

Priatelia, chcem, aby ste zajtra na takú púť šli. Nemusíte ísť hneď do Częstochowej. Viem, že to je pre väčšinu z nás nemožné. Teda, ak náhodou nebývate priamo v Jasnej Hore, to by ste mali blízko. Ale… Vyberte si primerane vzdialený sakrálny objekt. Ak bývate vo veľkom meste, môže to byť kostol, ktorý je dôležitý. Keby ste bývali v Krakove, bolo by to Sanktuárium Božieho milosrdenstva. Možno je v meste, kde bývaš, nejaký kostol, katedrála alebo bazilika. Ak bývaš na dedine a máte len jeden kostol, ktorý máš 200 m od domu, tak choď na prechádzku 3 km na jednu stranu a potom 3 km naspäť ku kostolu. Vyhraď si dnes čas, sám sa rozhodni, koľko si môžeš dovoliť, a choď na nejaké sväté miesto. Po ceste sa pomodli ruženec, rozjímaj nad krížovou cestou, vypočuj si prednášku,… aj keď lepšie bude pomodliť sa. Prejdi duchovne kúsok cesty a príď na sväté miesto. 

Priatelia, nejde o to, aby sme niečo splnili. Je to duchovný obraz toho, že keď chceme niečo získať, musíme k tomu dôjsť. Duchovné veci často nie sú hneď. Všimnite si, žijeme v takom svete, nie? …kde je túžba, a musí byť naplnená HNEĎ, a keď nie je naplnená, prepadne nás panika, sme nešťastní, a nevieme ako žiť. Jednou z najdôležitejších vecí, možno nie najdôležitejších, ale jednou z dôležitých duchovných vecí, je trpezlivé napredovanie pri dosahovaní cieľa. Celý náš život je istou cestou do neba. Tu sa snažíme o to isté – Pane Ježišu, vydávam sa teraz na hodinovú cestu, budem sa počas nej modliť, prosím, pomôž mi v tejto veci, dovoľ mi aj duchovne, aby tam moje srdce došlo. 

Je taký pekný príbeh, neviem či ho poznáte, hovoril ho nejaký filmový režisér. A mne ho spomínal jeden kňaz. Je o filme, kde celá expedícia šla do hôr, boli to Himaláje. Samozrejme, mali so sebou aj miestnych obyvateľov, ktorí filmovému štábu niesli vybavenie. V istom momente sa zastavili, a dva dni sa nepohli z jedného miesta. Filmový štáb nechápal, čo sa deje. Prečo nejdú? Prečo sa zastavili na tomto mieste? Nakoniec im jeden starý šaman alebo niektorý z domácich vysvetlil, že nosiči hovoria, že išli príliš rýchlo a ich duše zaostali, preto na ne musia počkať. To je presne to. Často sa životom náhlime, chceme, aby sa všetko stalo hneď. Niekedy si potrebujeme dať čas, a tým môže byť práve púť, keď obetuješ hodinu a venuješ sa Pánu Bohu a sebe, nenáhliš sa k iným veciam. Len dovoľ, aby ťa tvoja duša dobehla. Nájdi si zajtra čas na púť. Vyber si miesto, nájdi si hodinu času, alebo dve, tri, celé popoludnie… To je celkom dobrý nápad na nedeľu, nie? Prechádzka na pol dňa – dobrá vec pre telo, dušu i myseľ. Človek sa vyvetrá, porozmýšľa, upokojí sa. Je to super vec.

A nezabudni, že v pondelok je adorácia, lebo zajtra večer sa neuvidíme. V pondelok je našou úlohou adorovať, aby sme dobre začali nový týždeň. Uvidíme sa v pondelok večer. Dovidenia!

Autor: Adam Szustak